reklama

"A Journalist in the World"

On mal ten dobrý príbeh. On bol svoj dobrý príbeh. Tieto slová z mojej obľúbenej hry Novecento mi prebehli hlavou, keď som sa v utorok 12.2. dozvedela, že navždy odišiel Joe Schlesinger.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Bol jedným z "Wintonových detí", ktorý sa stal uznávaným kanadským žurnalistom.

Narodil sa v roku 1928 vo Viedni, ale do jedenástich rokov žil v Bratislave. A práve jedenásť rokov som mala, keď som sa dostala k príbehu Nicholasa Wintona a ním zachránených 669 detí. Stalo sa to vďaka filmu Mateja Mináča, Všichni moji blízcí. Krátko po tom bol odvysielaný dokument Nicholas Winton - Sila ľudskosti a Joe Schlesinger v ňom účinkoval ako sprievodca celého príbehu. Bolo to v čase, keď som už o tejto udalosti mala čo-to naštudované a vo voľnom čase som "googlila" príbehy zachránených detí. A tak som sa dostala aj k informácii, že Joe Schlesinger napísal knihu Time zones, samozrejme, čuduj sa svete, vyšla len v angličtine. A pritom jej podstatnú časť venuje Československu i samotnému Slovensku, najmä Bratislave. Pamätám si moment, keď som si pred obrazovkou počítača povedala, že sa musím naučiť dobre po anglicky, potom si tú knižku zoženiem a prečítam si ju. Netušila som ako, proste nejako...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

O niekoľko rokov neskôr, zhodou náhod, osudom, riadením Božej prozreteľnosti, nazvať sa to dá rôzne, sa naša rodinná priateľka Katka spýtala, čo by som si želala z Kanady. Moja odpoveď bola jednoznačná: knihu Time zones. Bola však beznádejne vypredaná. Nemám veľmi vo zvyku sa dlho trápiť, keď niečo nevyjde. Tak som toto želanie vypustila z hlavy a uspokojila sa s tým, že ešte neprišiel správny čas. Brala som to tak, že Pánbožko mi chce naznačiť, že ešte si mám tú angličtinu vylepšiť. Asi o pol roka prišiel balík z Kanady. V ňom balíček pre mňa, ktorý tvarom pripomínal bonboniéru. Vzala som ho do rúk, ale oproti bonboniére bol príliš tvrdý. A vtedy mi to došlo. Začala som neskutočne pišťať od radosti. Rodičia nechápali. "To je TÁ kniha," odvetila som. Stále nechápali. Až keď som balíček rozbalila a oni zbadali obal TEJ knihy, pochopili. Knižka precestovala kus sveta. Zo Chicaga do Ottawy a z Ottawy do dedinky pri Prievidzi. A znovu paralela, vyšla v roku, keď som sa narodila.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Začalo obdobie, keď som si skoro každý večer, keď rodičia i brat zaspali, sadala k počítaču, otvorila v ňom online slovník, predeň položila knižku a čítala som. Prežívala som s autorom čaro predvojnovej Bratislavy. Plakala som, keď posledné chvíle s otcom strávil na zapáchajúcich záchodoch v pohraničnej obci nacistického Nemecka či pri čítaní posledného listu od rodičov, ktorý mu poslali pred transportom do tábora. Tešila som sa s ním, keď prišiel deň D a on v júni 1944 začal svoju novinársku kariéru tým, že spolužiakom Českej školy vo Walese nechal odkaz: "otvoril sa západný front." Držala som mu palce, aby po vojne, keď sa vrátil do Prahy, našiel aspoň nejakú informáciu o svojich blízkych. Prežívala som s napätím jeho druhú emigráciu, keď utekal pred nástrahami socializmu v päťdesiatych rokoch. A cestovala s ním okolo sveta. Vietnam, Čína, Teherán, Latinská Amerika. Vďaka nemu som si vyhľadala, kto to bol Khomeni a spoznala príbeh biskupa Romera. Tie príbehy ma obohatili. Ako človeka, ktorého vždy zaujímala história, ale aj ako čitateľa, ktorý jednoducho chcel rozumieť súvislostiam a pochopiť príbehy ľudí, o ktorých Joe Schlesinger vo svojej knihe píše. Príbehy. Bol to jeho spôsob chápania žurnalistiky, na pozadí príbehov konkrétnych ľudí reportovať dôležité udalosti sveta. Lebo pokiaľ poviete/napíšete, tam a tam zahynulo vo vojenskom konflikte hoci aj milión ľudí, väčšina čitateľov si povzdychne a ide ďalej. Avšak, keď ľuďom ukážete konkrétneho človeka, toto je John, má tridsať a vo vojne už stratil dvoch bratov a ženu, čitateľ/divák sa s ním dokáže stotožniť. Bezmenná šedivá masa sa zmení na Johna, konkrétneho človeka, ktorý je v jeho veku, vo veku jeho detí alebo stratil ženu príliš skoro, rovnako ako jeho priateľ. Potom majú ľudia väčšiu ochotu niečo meniť, jednoducho urobiť aspoň niečo, aby sa zlé veci nediali. A to mi bolo veľmi sympatické. Podľa mňa by sa práve takto mal učiť dejepis na našich školách a úryvky z tejto knihy by som pokojne zaradila do učebníc. V závere knihy sme pricestovali do Prahy v roku 1989. Z balkónu hotela Melantrich znela Modlitba pro Martu, anglickým čitateľom vysvetlil význam tohto krásneho textu a ja som sa s ním započúvala do jazyka, ktorý už nebol jeho, ale znel mu príjemne. Počas čítania som navštívila miesta, ktoré už nenazýval domovom, ale mal ich rád, lebo tam kdesi hlboko boli jeho korene a korene jeho predkov. Aj neskôr písaval o Slovensku a mnohokrát zahraničnému čitateľovi vysvetľoval, čo sa u nás deje a prečo. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Joe Schlesinger túto knihu venoval svojim rodičom, Emmanuelovi Schlesingerovi a Lilli Schlesingerovej, ktorí mu v agónii strachu a neistoty darovali život po druhýkrát, keď ho spolu s bratom poslali Wintonovým vlakom do Británie. Joe a Ernie Schlesingerovci sa nikdy nedozvedeli, čo presne sa s ich rodičmi stalo. S najväčšou pravdepodobnosťou sa ich pozemská púť skončila v Auschwitzi. Emmanuel Schlesinger si v poslednom liste želal, aby sa z jeho synov s Božou pomocou stali slušní ľudia. To sa podarilo. Presvedčila som sa o tom osobne. V období, keď som čítala jeho biografiu Time zones, konalo sa v Nitre premietanie tretieho filmu o Nicholasovi Wintonovi a ním zachránených detí, Nickyho rodina. Po premietaní som sa prihovorila vtedajšej PR manažérke a spomenula som jej knižku, ktorú práve čítam. Na moje veľké prekvapenie som si o pár dní našla v e-maili kontakt na pána Schlesingera, vraj mu mám napísať, určite ho to poteší. Priznám sa, veľmi som tomu neverila. Keďže som však bola vychovaná v duchu, aspoň to skús, napísala som mu. Už som pustila celú príhodu z hlavy, keď prišla odpoveď. Milé, povzbudivé slová, z ktorých nebolo cítiť ani zrnko zatrpknutosti či nenávisti ku krajine, v ktorej som sa narodila a vyrástla, ktorá nezabránila vražde jeho rodičov a mnohých ďalších nevinných ľudí a ktorá ho vyhnala dvakrát. Nepočúva sa to ľahko a je ťažké tomu veriť. Ale to, že budeme zatvárať oči pred temnými momentmi našej histórie, neznamená, že tieto udalosti zmiznú, ba čo viac, môže sa nám ľahko stať, že si ich ako národ zopakujeme.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Teraz sú Schlesingerovci už opäť spolu. A je na nás, aby sa na tento príbeh nezabudlo. Odpočívajte v pokoji, Joe.

Ak by ste sa chceli dozvedieť viac:

https://www.cbc.ca/news/canada/schlesinger-obit-cbc-new-1.5014534

https://www.amazon.com/Time-Zones-Journalist-Joe-Schlesinger/dp/0394221486

https://www.youtube.com/watch?v=JkDBVYWB7Ik

https://www.cbc.ca/news/world/slovakia-learning-what-it-takes-to-be-part-of-european-community-1.1090499

Katarína Berkešová

Katarína Berkešová

Bloger 
  • Počet článkov:  30
  •  | 
  • Páči sa:  0x

jednoducho baran :) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu