Zachránené Vianoce

Autor: Katarína Berkešová | 22.12.2018 o 12:46 | (upravené 23.12.2018 o 12:22) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  87x

Štefánia otvorila zápisník. Prvá strana zívala prázdnotou. Čím začať. Písať to ako terapiu? Že by sa v nej skrýval druhý Franz Kafka? 

Alebo to poňať s vtipom a sebairóniou a čakať, že si ju nájde vydavateľ a ona razom zbohatne ako J.K. Rowling?

Štefánia si naliala pohár vína.  Keď nevieš ako začať, začni od Adama, pomyslela si. V jej prípade od Štefánika. Keď pred svojím otcom, učiteľom dejepisu, vzniesla námietku, čo jej to dal za divné meno,  ukázal jej životopis Milana Rastislava Štefánika a voči tomu sa veľmi namietať nedalo. Predsa len to bol jasný vzor, ktorý jej spolužiačkam Jankám, Luckám, Veronikám a Katkám občas chýbal.

"Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem," prízvukoval jej otec, keď sa sťažovala, aké to má ťažké.

Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem. Napísala na prvú stranu zápisníka. Aj cez to mínové pole, ktoré mi priniesol tento rok, preletelo jej hlavou.  Z úvah nad životom ju prebral zvuk zvončeka. Išla otvoriť.

"To ti trvalo!" vyhlásila Klementína a vrútila sa do bytu. Jej sestra.

"Ahoj Klemi."

"Tina!" opravila ju.

"Prepáč. Zabudla som. Dáš si niečo, Tina?"

"Máš víno?"

"Iste."

Klementína dostala od otca do vienka taktiež meno po velikánovi slovenských dejín, Vladimírovi Clementisovi. Na rozdiel od Štefánie však veľmi rýchlo dala najavo, že Clementis bol síce fajn, ale nemieni sa riadiť jeho životom, lebo má vlastnú predstavu. Od puberty sa nepredstavila inak ako Tina a Štefániu volá podľa anglického ekvivalentu jej mena, Steph.

Tina vzala do ruky pohár vína a začala sa prechádzať po byte. Zastavila sa pri stolíku, na ktorom ležal zápisník.

"Vidím, že si už začala využívať môj darček," vyhlásila Tina a zamávala zápisníkom vo vzduchu, " Steph, to myslíš vážne?"

"Čo?"

"Tú prvú vetu."

"Je to motto. Štefánik bol človek na správnom mieste, odborník a skvelý muž, a..."

"... a je mŕtvy! Haló, vráť sa na Zem. To je síce pekné, že obdivuješ našich velikánov, ale všetci majú jedno spoločné, voňajú fialky zospodu a pokiaľ nechceš zostať naveky sama, mala by si si viac všímať živých, teda pokiaľ netrpíš nejakými zvrátenými chúťkami, o ktorých neviem... "

"Tina!"

"Sorry."

"Emil je živý."

"Ó, pardon, pán RNDr. Dokonalý, PhD. , ktorý namiesto budovania vášho spoločného života išiel pozorovať nejakú háveď."

"Amazonské jednobunkovce."

"Veď vravím."

"Náhodou je to veľmi záslužná práca a ja ho chápem a zostali sme predsa priatelia. Možno, keď sa vráti..."

Tina zopäla ruky na prsiach: "svätá prostoto! Ty sa počúvaš?! Moja zlatá ty si konečne priznaj, že si dva roky žila s egoistom. Apropó žila, dva roky si mu varila, prala, žehlila a čakala, kedy bude mať milostivý aspoň chvíľu voľna. Ani ten výskum s tebou neprebral, jednoducho ti oznámil, že na dva roky odchádza. A ty? Namiesto toho, aby si mu jednu vrazila, nakúpila si mu lekárničku a prádlo do trópov."

"Ale on sa vráti. A potom, ktovie. Proste sa potrebuje nájsť. Definovať si priority!"

"Steph! Haló! Zem volá Steph! Už si to priznaj! Emil je darebák a ty si mu obetovala časť života. Bodka."

"Krivdíš mu, niektorí potrebujú viac času, kým pochopia."

"Oh, Maria Santa, na toto fakt nemám nervy, ty si beznádejný prípad! Čau! Ozvem sa ti, ohľadom cesty k našim, pôjdeš s nami na Vianoce, že?"

"Iste. Maj sa."

 

                                                                                      ***

 

"Nie, nie, nie, nie! To sa mi sníva!" Štefánia sedela v práci za počítačom a hystericky trieskala do klávesnice.

"Čo sa stalo?" ozvalo sa jej spoza chrbta.

"Odišiel!"

"Tvoj priateľ?"

Štefánia sa obzrela s výrazom dieťaťa, ktorému ukradli vianočné darčeky a človeka pred sebou považuje za zlodeja.

"Počítač!"

"Ukáž." Štefánia uhla od stola aj so stoličkou.

"Hmmm. Chvíľu to potrvá."

"Podarí sa ti zachrániť súbory, čo tam mám?"

"Uvidíme."

"Super. Moje Vianoce sú v kýbli. Skysnem tu a celé sviatky to budem písať odznova. "

"Zastav sa u nás o dve hodiny, " naklonil sa k nej a šepol, "pokúsim sa zachrániť tvoje Vianoce."

 

                                                                                     ***

Rudolf bol informatikom vo firme, kde Štefánia pracovala, už niekoľko rokov. Vlastne, je možné, že nastupovali v rovnakom čase.  Štefánia kráčala smerom ku kancelárii informatikov s malou dušičkou. Ak sa Rudolfovi nepodarí naštartovať jej počítač, na vianočný oddych môže zabudnúť.  Zaklopala na dvere.

"Slobodno," ozvalo sa z vnútra.

"Ahoj, prišla som sa opýtať..."

"...či sa mi podarilo zachrániť Vianoce?"

"Tak trochu."

"Tento počítač už doslúžil."

"Fasa!"

"Neboj, dám ti nový. Práve kopírujem všetky súbory zo starého."

"Takže som o nič neprišla?"

"Ak máš hodinku čas, môžeš tu so mnou počkať, skontrolujeme to."

"Jasné. Kávu?"

"Áno. Vďaka."

Štefánia priniesla dve kávy. Bol decembrový podvečer, takže v kanceláriách už nikto nebol.

"Nech sa páči."

"Ďakujem."

"Tak. Ako to vyzerá?"

"Zatiaľ dobre. Ak nedôjde k nejakým komplikáciám, budeš môcť zajtra normálne pokračovať."

"Si skvelý. Zachránil si ma! Želaj si, čo chceš!"

"No, vlastne. Niečo by som potreboval."

"Čokoľvek!"

"Potreboval by som pomoc s nákupom vianočných darčekov."

"Veľmi rada, ale tvoju rodinu poznáš lepšie ako ja, neviem, či ti budem vedieť pomôcť."

"Vieš, pre mamu a švagrinú kúpim nejaké drobnosti, to je v pohode. Ale neviem si rady s darčekom pre Natálku."

"Natálka je..."

"...moja neter a krstňa zároveň. Mala ťažký rok, chcel by som jej preto dať niečo špeciálne, ale nič ma nenapadá."

"Hmm, neboj, niečo vymyslíme, ale nemyslím, že to nájdeme v obchoďáku. Ak to má byť niečo špeciálne, musí to byť osobné. Niečo, čo by jej nik iný nemohol dať, aj keby chcel."

" A v kancelárii asi tiež nie. Už je to skoro hotové. Smiem ťa uniesť na vianočný punč, prípadne varené vínko?"

Štefánia chvíľu váhala, ale potom dala v duchu sestre za pravdu, je na čase prijať, čo život ponúka.

"Smieš. Nechce sa mi domov. A dnes si môj hrdina."

 

***

 

"Dáme si ten z charitatívneho stánku? Som rada, keď majú veci pridanú hodnotu."

"Iste, dobrý nápad."

"Povedz mi niečo viac o Natálke," povedala Štefánia a uchlipla si z punču.

"Má desať. Je múdra. Hĺbavá, ale zároveň pomerne temperamentná. Neznáša krivdu a miluje staré veci. Baví ju vymýšľať si príbehy o ľuďoch, ktorí tie veci vlastnili a rada ich rozpráva. Väčšinou som poslucháčom ja. Možno na to nevyzerám, ale mám rád príbehy s dobrým koncom."

"Máš pravdu."

"V čom?"

"Nevyzeráš na to."

Obaja sa zasmiali.

"Vždy som si myslela, že ITčkári sú suchári. Asi svoj názor prehodnotím."

"Ďakujem."

"Prosím. Spomínal si neter, švagrinú, ale nejak mi tam chýba postava Natálkinho otca. Tipujem, že ide o tvojho brata."

"Správne. Zomrel v lete."

"To ma mrzí. Prepáč."

"To nič. Bol dlho chorý, ale veril, že vyhrá. My dospelí sme vedeli, aké je to vážne, a tak sme sa na to aspoň trošku pripravili. Ale Natálka. Verila, že lekári ocka vyliečia. Lebo veď tak to chodí, si chorý, ideš do nemocnice a vrátiš sa zdravý. Bola to rana, keď sa brat nevrátil."

"To verím. A ty?"

"Tak vieš, nie je to ľahké. Starší brat je starší brat, ale ide hlavne o to, aby Natálka trpela, čo najmenej. Ale mám pocit, že nech robím, čo robím, stále je to málo. A hlavne, nie som jej otec, vždy budem len náhrada."

"To je pravda, ale myslím, že teraz je najdôležitejšie dosiahnuť, aby sa Natálka necítila sama."

"Hmm."

"Neboj, niečo mi napadlo. Oh."

"Čo sa stalo?"

"Ale nič."

"Neklam. Vidím na tebe, ako ti klesla nálada na bod mrazu."

"Dobre. Vidíš toho chlapa s punčom?"

"Prepáč, tých je tu asi dvesto."

"Toho v dlhom kabáte s tou blondínou v ružovej čiapke."

"Áno."

"Je to môj bývalý."

"Ajajaj."

"Môj bývalý, ktorý toto leto odišiel na dva roky pozorovať amazonské jednobunkovce."

"Aha."

"Idú sem."

"Ahoj."

"Ahoj Emil. Ako bolo v Amazónii?"

"Ehm. Vieš..."

"... vieš Števi, Emilko nevedel, ako ti to povedať. Si taká precitlivená. Začali sme spolu chodiť a nechceli sme ťa raniť."

"Krásne. Fakt. Krásne. Takže, počkať, preložím si to do reči môjho kmeňa. Ty si nebol v žiadnej Amazónii a namiesto toho si začal spávať so svojou asistentkou a aby si neranil svoju priateľku, respektíve, aby ti tvoja priateľka neurobila scénu, vymyslel si si výskum."

"Tak nejak."

Štefánia sa ironicky zasmiala a obrátila na Rudolfa: "Nezdá sa ti to vtipné? A to nie je všetko, Emilko odchádzal na dva roky s tým, že uvidíme, ako to s nami dopadne. Amazonské jednobunkovce! Horšiu výhovorku si si už ani nemohol vymyslieť. A ja krava som mu nakúpila ešte prádlo a lekárničku, aby sa mu, chudáčikovi, niečo nestalo. A verila mu. Verila som mu. Lebo som chcela veriť. Chcela som veriť, že nie je taký darebák, ako tvrdila moja sestra. Hold, musím jej dať za pravdu. Si darebák. A ja som sa mýlila. Konečne si to dokážem priznať."

"Števi pochop, bol som zmätený. Stále som. Cítim tlak v práci a musím si premyslieť, čo chcem, nie je to pre mňa ľahké."

"Tak ty si zmätený. Počuješ Rudko? On je zmätený. Ty si zmätený, odkedy ťa poznám! Vieš čo, tvoja práca je naprd. Nové druhy jednobunkovcov nikomu nepomôžu. Je to pekné, ale neurochirurgovia sú potrebnejší. A čo sa týka tvojej zmätenosti, času si mal dosť a ďalším časom sa nič nezmení, takže urobím to, čo som mala urobiť už dávno! Odchádzam! Počuješ?! Nie ty mňa, ale ja teba definitívne opúšťam! Definitívne! Dopila som, a ty?"

"Tiež som už dopil. Vrátime hrnčeky?" odpovedal Rudolf.

"Nie. Ja si svoj nechám. Dám si ho na viditeľné miesto, nech mi pripomína moment, kedy som našla to, čo mi dva roky chýbalo."

"Čo to bolo?"

"Guráž."

"Števiii...."

Štefánia sa neobzrela.

 

***

 

Na dverách sa ozvalo slabé zaklopanie, bolo skoro päť.

"Ďalej," zareagoval Rudolf.

"Ahoj. Nemáš chuť na kávu?" nakukla do kancelárie Štefánia.

"A vieš, že hej? Ale musím niečo dokončiť."

"Jasné, tak ja si tiež niečo dorobím, o desať minút?"

"Môže byť."

Štefánia trochu tŕpla. Včera nechala priechod dlho potláčaným emóciám. Na jednej strane bola rada, že tam nebola sama, na druhej strane sa trochu hanbila.

"Môžeme."

"Vezmem si kabát."

Štefánia s Rudolfom sa pobrali do neďalekej kaviarne.

"Chcem sa ti ospravedlniť."

"Za čo?"

"Čoho si bol včera svedkom. Ono sa to vo mne zbieralo už dlhšie a včera to buchlo."

"Náhodou, bol to výkon. Normálne som ti chcel zatlieskať. Ten trtko, prepáč za výraz, si to zaslúžil."

"Asi áno. Ale viac som bola naštvaná na seba. Niekde robím chybu , neviem si správne vybrať."

"Netráp sa. To sa stáva. Mýliť sa je ľudské."

"Si milý."

"Chce to prax. Ešte pár idiotov a spoznáš ich na kilometer."

"Tak dik."

"Občas to možno pripomína mínove pole, ale pamätaj, ja sa prebijem, lebo..."

"....sa prebiť chcem."

"Ty to poznáš?"

"Volám sa Štefánia, čo myslíš, prečo?"

"Aleba, generál Štefánik?"

"Bingo! Otec je učiteľ dejepisu na dôchodku. Sestra je Klementína podľa Vladimíra Clementisa. Ale úspešne to skrýva. Predstavuje sa Tina a mňa volá podľa anglického ekvivalentu. Steph."

"Aaa, Stephanie. Pekné."

"A čo ty? Ako si prišiel k Rudolfovi? Tiež to nie je zrovna časté meno."

"No predsa podľa sobíka Rudolfa. Nevidíš môj nos?"

"To určite," rozosmiala sa Štefánia.

"Tak na vás sa nechytám. Zdedil som ho po dedovi. Mama svojho otca nezažila, tak mi po ňom dala meno."

"Tvoj príbeh sa mi páči viac. Je osobnejší."

"Apropó príbehy. Náhodou ťa nenapadlo, čo by potešilo Natálku?"

"Napadlo," odpovedala Štefánia a začala sa prehrabávať v kabelke veľkosti skrine, "a toto je ono."

Rudolf vzal do rúk obálku a malú škatuľku.

"V obálke máš lístky na posledného Luskáčika v SND v tomto roku a adresu skvelej reštaurácie. Myslím, že pre Natálku je teraz najdôležitejšie mať vo svojom živote mužský vzor. A najjednoduchší spôsob, ako sa ním môžeš stať je tráviť s Natálkou čas. Len sami dvaja, ukáž jej, že ti na nej záleží. Snaž sa ju počúvať a robiť to, čo bude chcieť, hlavne ak to bude bláznivé a nie celkom dospelé."

"Páni. Si skvelá. Neviem, čo povedať."

"Ďakujem stačí."

"Ďakujem."

"Prosím. V škatuľke je spona do vlasov, našla som ju v antikvariáte, po sviatkoch si poprosím príbeh, čo Natálka vymyslí."

"Iste."

"A toto je pre teba."

Rudolf vzal do ruky balíček a začal ho otvárať, Štefánia mu chytila ruku: "Až pod stromčekom!"

"Rozkaz! Ehm, ja tu pre teba tiež niečo mám."

"Jeeej. Až pod stromčekom?"

"Až pod stromčekom."

"Tak šťastnú cestu a ozvi sa potom."

"Ďakujem. Šťastné a veselé!"

"Šťastné a veselé!"

Rudolf Štefániu pobozkal na líce. A ona sa začervenala, ale ani za svet by to nepriznala. Nepriznala by ani to, že aspoň hodinu vyberala darček pre Rudolfa. Nakoniec sa do balíčka dostal motýlik, ktorý kúpila cez Belasého motýľa, ktorý združuje a podporuje ľudí so svalovou dystrofiou.

 

***

 

"Dievčatá, chýbajú ďalšie medovníky! Neviete o tom niečo?" spýtala sa mama s predstieraným hnevom.

"Ó Vianoce, ó Vianoce,...," začala nôtiť Tina a Štefánia s otcom sa pridali. Mama to nevydržala a rozosmiala sa: " Vy ste opice!"

Po večeri si rozbalili darčeky. V balíčku od Rudolfa bola ručne robená brošňa, kúpou ktorej ľudia podporili detský hospic Plamienok. Na lístočku stálo: "Pre výnimočnú ženu, s výnimočným menom. Krásne Vianoce želá Rudolf P.S.: Má aj pridanú hodnotu, prikladám letáčik."

Po rozprávke Tri oriešky pre Popolušku sa rodičia a Tinin priateľ Roman pobrali spať, chceli dať dievčatám čas pre seba, nie žeby to od nich žiadali, ale bolo to nepísané pravidlo. Tina naliala víno a vytiahla DVD Denník Brigit Jonsovej. Sesterská tradícia, odkedy Štefániu nechal v sedemnástich frajer práve na Štedrý večer.  Pohodlne sa uvelebili na gauči pustili film, zakryli sa spoločnou dekou a štrngli si.

"Takže...," ozvala sa Tina.

"Takže čo?"

"Nerob sa, dobre som videla ten nenápadný balíček pod stromčekom, od koho bol?"

Štefánia pochopila, že sestra jej nedá pokoj, kým sa všetko nedozvie. Podala jej škatuľku aj s odkazom. V tom jej zazvonil mobil. Odišla vedľa.

"Prosím."

"A- Ahoj. Tu je Rudolf, neruším?"

"Nie. Rozprávaj."

"Bolo to fantastické. Natálka práve rozpráva mame a švagrinej, celý obsah a ukazuje bulletin. Kúpili sme si aj CD."

"Jej, to ma teší."

"Rozpráva už desať minút bez nádychu."

Štefánia sa zasmiala.

"A mám aj ten príbeh o spone."

"Perfektné."

"Hmm, vieš, tak som rozmýšľal, vraj budú trhy fungovať až do nového roku. Tak som myslel. Že. Hmm, či by sme si nedali repete punču na dobrú vec a porozprával by som ti ten príbeh."

"Hmm. Rada."

"Vážne? Super. Dohodneme sa v práci, dobre?"

"Paráda."

"Krásne Vianoce! Uži si voľno."

"Aj ty. Maj sa."

Štefánia sa vrátila do obývačky.

"Ty chceš do tejto hrdej slovenskej rodiny priviesť Habsburga?!" privítala ju Tina.

"Habsburga?"

"Rudolf!" vyhlásila Tina a zamávala kartičkou.

Štefánia jej ju vytrhla: "Nie je to princ darmožráč, ale schopný ITčkár, ktorý mi dal do kopy počítač. Bez neho by som teraz tvrdla v kancli a nepozerala s tebou film. A nehovorila si mi, že si mám nájsť niekoho živého?"

"To je pravda, konečne si berieš moje rady k srdcu. A?"

"A čo?"

"Aké je pokračovanie nášho vianočného príbehu?"

"Nášho?"

"Dobre. Tvojho vianočného príbehu."

"Hmm. Po sviatkoch mám asi rande," uškrnula sa Štefánia a odpila si.

"Halleluja! Brigit, poď do toho, sestra potrebuje inšpiráciu!" Tina pustila zastavený film a obe sa rozosmiali.

***

 

            Bolo krátko pred Vianocami. Vzala do rúk zápisník. Naposledy v ňom listovala takto pred rokom. Koľko sa toho odvtedy zmenilo. Pozrela na svoj prsteň s jemným bielym očkom a usmiala sa.

"Vezmem si aj to nové prádlo do mínus dvadsať. Pri guľovačke sa môže hodiť."

"Tomu ver. A ja som našla darček pre tvoju neter, s príbehom."

"Hmm, skvelý. Môžete tam zaznamenať príbehy starých vecí. Napríklad o tej spone."

"Vidíš, skoro som na ňu zabudla. Vraj prináša nositeľkám šťastie pri maturite."

"Ale mali by sme vyraziť, mama volá každých desať minút, to už je nebezpečné. Vezmeš kľúče?" spýtal sa Rudolf pri obliekaní bundy.

"Áno, vezmi prosím aj môj kufor dole, skontrolujem ešte vodu a zamknem."

"Hurá na Vianoce."

Štefánia sa zasmiala.

 

***

www.belasymotyl.sk

www.plamienok.sk

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Bugár nie je idiot, názory mení na počkanie

Predseda Mosta sa chystá na ďalšiu otočku.

SVET

Pravých kiahní sa svet zbavil. Kim možno skúša, ako nimi zabíjať

Biologické zbrane môžu byť ničivejšie ako jadrové.


Už ste čítali?