Z klenotnice spomienok

Autor: Katarína Berkešová | 1.12.2015 o 17:03 | Karma článku: 3,31 | Prečítané:  296x

Každá rodina má svoju klenotnicu spomienok. Skrýva príbehy, ktoré každý člen počul snáď stokrát. Ako deti sme pri nich žasli, v puberte sme sa nad nimi uškŕňali

 a neskôr, keď sme ich chceli sami rozprávať, sme si uvedomili, že nám unikajú súvislosti a často sa na ne už niet koho opýtať.

Tú našu som znovu otvorila pred niekoľkými týždňami. Keď som ako malá chodila k starkej na prázdniny, milovala som prehrabávať sa v starých fotografiách. Donekonečna som sa pýtala, kto je na fotkách a stará mama mi trpezlivo vysvetľovala, kto to je, kto bol koho manžel, dcéra, krstný otec, atď. Pri spomienkach na našich príbuzných sa vynárali spomienky, príbehy, ktoré som priam hltala a po čase poznala naspamäť.

Ako som rástla, moji predkovia ma učili. Mnohých z nich som nikdy nestretla alebo som sa na nich jednoducho nepamätala. Učili ma robiť správne veci. Pretože vždy, keď som sa rozhodovala či konať, keď je to také náročné, spomenula som si na prastarú mamu. Tá totiž zvalila esesáka, keď sa rozbehla rozdať ovocie smädným a hladným deťom vo vlaku z Ruska do Nemecka. Možno si neuvedomovala, čo jej hrozí, keď vynadala ešte aj gestapu na stanici a možno to vedela až pridobre. A ja, jej pravnučka, nezvládnem urobiť správnu vec v mierových časoch, keď mi nič nehrozí? Tento príbeh, mojej „akčnej“ babky ma ovplyvnil asi najviac a stále ovplyvňuje.

Pri spomienkach na starkine rané detstvo počas vojny som si uvedomila, aký je život krehký, ako málo stačilo a nebola by tu ona, ani môj otec a ani ja s bratom. Hrozilo totiž, že celú dedinu Nemci vypália, nakoniec dedina ostala, ale odniesli si to mnohí nevinní. A starká to ako dieťa videla.

Samozrejme sme sa pri spomínaní aj z chuti zasmiali. Napríklad ako prišiel po dedka jeho veľmi dobrý kamarát. Vraj musí ísť hneď s ním. Nemusí sa prezúvať, on ho ponesie na chrbte. Pršalo a kamarát dedka pustil do toho najväčšieho blata. Mal rád kanadské žarty. Dnes ležia vedľa seba a snáď na nás odniekiaľ dozerajú.

Dnes sa už môžeme zasmiať aj na príhode, ako sa moji prastarí rodičia 21.8.1968 vracali z Liberca a na palubnej doske svietila podobizeň A. Dubčeka.

Tieto príbehy a mnohé ďalšie som nahrala na digtafón. Nahrávka bude súčasťou nášho rodinného archívu a poslúži v čase, keď sa už na tie príbehy nebudeme mať koho spýtať. Lebo ako starká zakončila svoje rozprávanie: „Taký je život.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Trainspotting po slovensky. Ako žijú narkomani v Bratislave

Strávili sme víkend v spoločnosti ľudí závislých od drog.

KOMENTÁRE

Dobrovoľníci a štátna drogová politika sú v napätí

Drogový biznis sa globalizuje a digitalizuje.

ŠPORT

Bratia posielajú väčšinu platu rodičom

Synovia majstra sveta prekonali otca.


Už ste čítali?