Volám sa Memorus, čiže ten, ktorý si pamätá. Rodičia zo mňa chceli mať asi kronikára, ale naše životy dostali úplne iný smer.
Pred rokmi som bol synom senátora. Mali sme sa dobre a všetci sme verili, že to tak aj zostane. Po nástupe Augusta sa stal môj otec nepohodlným. Zavraždili ho i s celou rodinou, teda okrem mňa- podarilo sa mi prežiť, ale stal som sa otrokom. Odvtedy som strávil v Ríme sotva pár dní, neustále nás premiestňujú z miesta na miesto, kde potrebujú postaviť cesty.
Pred niekoľkými mesiacmi sme stavali cestu v Gálii. Na istom úseku, myslím, že to mesto sa volalo Nimmes, sme stavali most Neuveriteľne vysoký, dlhý....jednoducho „pýcha Rímskeho impéria“. To bolo osláv, keď sa náš veliteľ Valerius Clarus vrátil do Ríma. Všetci mu blahoželali a obdivovali „jeho“ dielo. Nik sa však ani slovkom nezmienil o počte obetí, ktoré tu našli svoj koniec. Načo....veď to boli len otroci.
Ale ja chcem byť hodný svojho mena a tak vám porozprávam o svojom priateľovi, ktorý nemá hrob a jeho meno nikdy nebude v učebniciach, hoci by si to zaslúžil viac ako Augustus.
Julius Beneficus, rodičia mu chceli tiež menom určiť budúcnosť. Julius- ako náš veľký Caesar a Beneficus- milostivý...a to naozaj bol. Narodil sa v Hispánii. Jeho otec, rímsky dôstojník, mal za úlohu potlačiť povstanie. Pochopil, že Hispánci si len bránia svoje práva, a tak im začal pomáhať. Povstanie bolo však napriek tomu potlačené a Juliovu rodinu postihol rovnaký osud ako moju.
Stretli sme sa v Gálii. Pracovali sme na tom istom úseku mosta, takže sme sa často rozprávali. Bol to môj jediný priateľ za tie dlhé roky.... Vždy bol ochotný pomôcť, dodať silu, keď som padal od únavy. Vždy myslel najprv na druhých a až potom na seba. Jedného dňa sa necítil dobre. Musel ísť pracovať, lebo inak by ho dozorcovia neskutočne zbičovali. Na našom úseku bol už most vysoký asi desať metrov a našou úlohou bolo nosiť sem ďalšie kamene. Videl som na Juliovi, že to robí s vypätím všetkých síl, že sa mu točí hlava, ale nemohol som mu nijako pomôcť. Bral som práve ďalšie kamene, keď som zazrel, ako Julius zastal hore, pustil kameň do vody, zatackal sa, chytil sa za srdce a vtom.......sa zrútil dolu. V tej chvíli som zostal stáť a mal som chuť kričať, plakať a zbičovať všetkých dozorcov... Z myšlienok ma prebralo plesknutie biča a krik: „ Hýb sa, ešte si neskončil....!!!!“ Pokračoval som. Sám. Už som sa nemal s kým zhovárať, s kým sa smiať. Časť zo mňa práve plávala dolu riekou, nehybne, bez života. Keď sme rozbíjali ďalší kamenný kváder, dal som do toho všetku svoju bolesť a nenávisť. Nenávisť voči Augustovi, Rímu, vojakom....voči sebe, že som tomu nijako nezabránil.
Áno, dnes všetky cesty vedú do Ríma, budú tu aj keď mi tu už nebudeme. Augustus sa zapíše do dejín a stane sa nesmrteľným. kam sa však zapíše Juliovo meno, kto si na neho spomenie? Nikto...
