reklama

Vianočný príbeh

Adam vystúpil z mestskej. Vôbec nevedel, kde je. V Bratislave začalo snežiť, čo automaticky znamenalo kalamitu. Autobus prešiel asi dve zastávky a uviazol v kolóne.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Cestujúci požiadali vodiča, aby otvoril. Vyhovel im, veď idú Vianoce.

Adam vzal svoj obrovský kufor a vystúpil, položil ho na zem a vytiahol rúčku. Skupinke žien vedľa neho radil starší muž, ako sa dostanú na Hlavnú stanicu.

„V týchto miestach som v živote nebol“, pomyslel si Adam, „a to som tu žil niekoľko rokov.“ Chvíľu sa obzeral okolo seba a vydedukoval, že je neďaleko Zochovej. Pozrel sa na hodinky, do odchodu vlaku zostávalo viac ako dve hodiny. V tomto počasí urobí lepšie, keď pôjde peši. Vezme to cez Staré mesto, trošku okľuka, ale rozhodne príjemnejšie cesta, ako popri hlavnej, kde nervózni šoféri objavili klaksóny a na striedačku ich neustále používali.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Sám sa čudoval, ako automaticky našiel Michalskú bránu a vydal sa dole po Michalskej. Chcel prejsť pár uličkami a vyjsť Uršulínskou na Námestí SNP, vydať sa potom na Obchodnú a podchodom na Hodžko a popri Štefánikovej až na stanicu. Na Michalskej si všimol pútač antikvariátu.

„Nebolo by zlé vziať si do vlaku nejakú knižku“, pomyslel si a vstúpil. Zacengal zvonček nad dverami. Mal pocit, akoby cestoval v čase. V teplej miestnosti hrala platňa s jazzovou klasikou a v rohu sedel na stoličke starší pán, vyzeral ako starček z rozprávky.

„Dobrý deň.“

„Pekne zdravím, čím poslúžim?“

„Rád by som si to tu prezrel.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Nech sa páči.“ Povedal starček a vrátil sa k práci. Triedil knihy, zjavne novú zásielku. Adama upútala knižka, ktorú ujo práve položil na kôpku. Traja mušketieri. Spomenul si, ako si jeden výtlačok čítali s najlepšími priateľmi. Dostal ju od starého otca na Vianoce, vlastne k meninám. On jediný mu vždy dal darčeky dva, jeden, hoci menší k meninám. Ostatní mu dali vždy jeden s poznámkou to máš aj k meninám. Starý otec, ale vedel, ako to dokáže sklamať. Sám bol Silvester a na jeho meniny si okrem najbližšej rodiny spomenul málokto. Adam sa nevedel rozpamätať, kde jeho knižka skončila, naposledy ju požičiaval Ondrejovi predtým, ako odišiel do Austrálie. To bolo pred piatimi rokmi. Ondrej vraj odišiel do Anglicka, ktovie, kde je knižka. Adam sa usmial, hrávali sa na troch mušketierov a každý z nich bol jedna z postáv. Adam bol Athos, Ondrej Porthos, Erik Aramis a Erikov pes D´Artagnan. Učiteľa fyziky prezývali Richelieu. Pozrel na hodinky, pridlho sa zdržal, ak chce stihnúť rýchlik do Košíc, musí vyraziť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Prepáčte, koľko stoja tí Traja mušketieri?“

Starček siahol po knihe, zavretú ju prezrel a odvetil: „4 eurá.“

Adam stihol vlak len tak tak. Vrútil sa do kupé, kde mal miestenku, vyložil kufor, zavesil bundu a zvalil sa na sedadlo. Chytil do ruky knižku a usmial sa.

„To bude príjemná cesta,“ pomyslel si. Otvoril ju a na prvej strane stálo venovanie:

„Milovanej Haninke venuje starký.“

Nad ním stálo detským písmom:

 „Hanka Perubová, Svätoplukova 3, Trnava.“

Vždy mal rád knihy, obzvlášť tie z antikvariátov. Zvykol si predstavovať ich predchádzajúcich majiteľov, ich príbehy, okolnosti, za ktorých sa vzdávali svojich knižníc. Otočil stránku a ponoril sa do príbehu plného intríg, bitiek, ale aj lásky a skutočného priateľstva. Niekde pred Liptovským Mikulášom mal za sebou už niekoľko desiatok strán. Keď obrátil nasledujúcu stranu, z knihy vypadol poskladaný hárok papiera. Zohol sa a zodvihol ho. Keď ho roztvoril, objavil riadky napísané roztraseným písmom:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Moja milovaná Haninka,

ležím tu a myslím na Teba, ako sa Ti asi darí v tom ďalekom svete. Cítim, že Tvojho návratu sa nedočkám, hoci to bude už o pár dní. Tak rád by som počul Tvoje zážitky z toho sveta za veľkou mlákou. Ale nebuď smutná, budem s Tebou naďalej. Vždy, keď si spomenieš na naše výlety, ako sme si čítali mušketierov, ako sme sa spolu učili matematiku alebo angličtinu. A neplač za mnou, radšej sa usmej pri tých krásnych spomienkach. Si moje dievčatko, ktoré vyrástlo na úžasného človeka, som na Teba pyšný.

Zbohom.

Tvoj starký.“

Adam sa oprel, neveril vlastným očiam. Prezrel celý list niekoľkokrát, snažil sa dozvedieť viac. V pravom hornom rohu objavil dátum, 9.9.

„Bolo to tento rok? Ktovie, ako sa tá knižka dostala do antikvariátu,“ rozmýšľal Adam zvyšok cesty. Skoro zabudol v Košiciach vystúpiť.

Deň pred Štedrým dňom sedel Adam opäť vo vlaku. Pozoroval ubiehajúcu krajinu a ako sa blížil k cieľu, istota, že koná správne, ho opúšťala. Mal namierené do Trnavy. Vystúpil na stanici a bezcieľne sa po nej prechádzal. Zrazu sa mu to zdalo nepredstaviteľné, len tak zaklopať u cudzích ľudí. Skoro na Vianoce. Napokon sa rozhodol, musí zistiť, čo sa stalo, inak ho ten neukončený príbeh bude mátať. Vykročil smerom do centra.

Netrvalo dlho a našiel tú bytovku, Svätoplukova 3. Znovu váhal. Nakoniec prešiel cez bráničku a zazvonil.

„Prosím?“

„Dobrý deň, volám sa Adam Vizvár, mohol by som hovoriť s Hankou Perubovou?“

„Už tu nebýva.“

„A kde by som ju našiel? Chcel by som jej niečo vrátiť.“

„Poďte hore. Druhé poschodie.“

Dvere zabzučali. Adam vošiel do vchodu a pomaly stúpal po schodisku. Na druhom poschodí stála vo dverách žena s milým úsmevom.

„Dobrý deň, pekne vítam. Poďte ďalej. Odkiaľ poznáte moju Hanku?“

„Nepoznám.“

Bolo vidieť, že sa žena zarazila. Adam vytiahol z tašky knižku. Spoznala ju a usmiala sa. Adam ju otvoril a podal jej najprv list. Otvorila ho a začala čítať. Po chvíľke ho starostlivo poskladala, bolo zjavné, že premáha slzy.

„Dáte si kávu?“

„Rád.“ Odpovedal Adam.

O chvíľu sedeli mlčky oproti sebe. Adam hľadel na závesom zakrytú skriňu alebo poličky, nevedel to identifikovať a snažil sa prísť na dôvod. Žena v rukách obracala Adamovu vizitku. Dal jej ju, aby podložil svoje tvrdenia o sebe. Zvláštne, ako taký kúsok papiera dokáže vzbudiť dôveru. Alebo aspoň jej záblesk.

„Merali ste dlhú cestu.“

„Áno, chcel som poznať celý príbeh.“

„Príbeh..“, smutne sa usmiala a pokračovala, „s Hankiným otcom sme sa spoznali na škole. Dá sa povedať, že to bola moja prvá veľká láska. Zoznámila nás spoločná kamarátka na študentskej diskotéke. Pozval ma do kina, potom sme zašli na punč, akurát boli Vianočné trhy. Začali sme spolu chodiť. Onedlho som otehotnela a vzali sme sa. Moji ani jeho rodičia neboli nadšení, ale pomáhali nám, ako sa dalo. V tej dobe žil už len Milanov otec. Nasťahovali sme sa k nemu a narodila sa Hanka. Promovali sme tesne pred revolúciou. Po novembri sa Milan dostal k podnikaniu a darilo sa mu. Počítačom vtedy veril málokto, ale on bol jeden z tých nadšencov a oplatilo sa. Ja som učila. Slovenčina, dejepis. Po čase sa Milan úplne osamostatnil a chcel, aby som mu pomáhala s biznisom. Ale mňa učenie bavilo, nechcela som prácu meniť. Nevedel to pochopiť. Hodnotu všetkého počítal na peniaze. Prestávala som mu rozumieť. Hanka mala asi desať. Problémy sa hromadili. Skončilo to tým, že si začal so svojou sekretárkou a rozviedli sme sa. Svojmu otcovi, môjmu svokrovi, nikdy neodpustil, že bol na mojej strane a prichýlil nás po rozvode, keďže dom, kde sme vtedy bývali, bol písaný na neho a nemala som silu oň bojovať. Podozrieval nás, že spolu niečo máme, miestami bol paranoidný, svokor s ním prerušil všetky styky. Hanka to veľmi zle znášala, ale časom sa s tým vyrovnala. Hlavne vďaka svokrovi. Má talent na prírodné vedy, matematiku, fyziku, to bol ich spoločný svet so svokrom. Ďalší šok prišiel tento rok, keď bola na stáži v Amerike. Svokor vtedy zomrel. Hanka tam bola pol roka a posledný mesiac, keď sa už mala vrátiť, svokrovi sa veľmi priťažilo, ale nechcel, aby som jej to napísala. Vedel, že by sadla na prvé lietadlo a vrátila sa. Musela som mu to sľúbiť. Pár dní pred Hankiným návratom svokor zomrel. Hanka sa vrátila akurát v deň pohrebu, dlho sa kvôli tomu so mnou nerozprávala, ani teraz to ešte nie je ideálne. Stále ju trápi, že sa nemohla rozlúčiť, poďakovať, vidím to na nej. Po pohrebe si všetok hnuteľný majetok vzal môj ex. Ako pomstu, že svokor prepísal byt na Hanku. Len knižnicu tu nechal. Je to masív a nevedel ňou pohnúť, ale na oplátku vzal všetky knihy. Nie je nič smutnejšie, ako každý večer pozerať na prázdnu knižnicu, preto ten záves. Milan vzal aj všetky svokrove osobné veci z nemocnice. Vrátane Hankinej obľúbenej knižky Traja mušketieri. To mi po pohrebe vyčítala najviac, že ani tá jej neostala ako pamiatka.“

Zazvonil zvonček. Pozrela na hodinky: „To bude Hanka. Ide z práce.“

O chvíľu sa vo dverách objavilo dievča. Adamovi sa zapáčila na prvý pohľad, vyžaroval z nej však akýsi neopísateľný smútok, ktorý bránil Adamovi čo i len pozdraviť.

Keď si ho všimla, zjavne zostala prekvapená, čo robí cudzí človek u nich doma. Adam si odkašľal.

„Dobrý deň,“ Adam sa postavil, obišiel stôl a podával jej ruku, „som Adam. Adam Vizvár.“

Hanka mu podala ruku a jemne stisla, avšak pohľad mala uprený na stôl. Na knižku. Adam pochopil.

„Našiel som ju v antikvariáte v Bratislave. Bolo v nej niečo, čo sa k vám malo dostať, ale nemalo ako.“

Hankina mama jej podala list. Hanka ho opatrne otvorila, čítajúc prešla ku kreslu vedľa zakrytej knižnice. Zvalila sa doň a srdcervúco sa rozplakala. Jej mama sa na Adama rozpačito usmiala. Pochopil. Po tichu vstal, vzal si veci a odišiel. Hanka práve dostávala rozhrešenie i požehnanie zároveň, možno si nájde opäť cestu k svojej mame a on tam bol akosi navyše.

Vo vlaku sa snažil spať, ale nedarilo sa mu to. Rozmýšľal nad príbehom, ktorého bol dnes svedkom. Nevedel sa rozhodnúť, či skončil šťastne alebo nie. Či on ako pozorovateľ mohol urobiť viac. A myslel aj na Hanku, hoci nechcel. Zrazu mu zavibroval mobil. SMS-ka. Neznáme číslo.

„Ďakujem. Hana.“ Adam sa usmial a pozoroval ubiehajúcu krajinu.

„To bol krásny príbeh starká.“

„No, ale teraz už spať. Prázdniny začínajú až zajtra.“

„Zostaneš aj na Vianoce?“

„To vieš, že áno.“ Zrazu začuli odomkýnanie dverí.

„Naši sa už vrátili z divadla, musím sa ich niečo opýtať a hneď potom zaspím. Sľubujem.“

„No dobre.“

„Mami, oci.“ Chlapček vystrelil z postele.

„Martinko, ty ešte nespíš?“

„Pôjdem. Ale zajtra si máme priniesť do školy obľúbenú knižku.“

„Ktorú by si chcel?“ spýtal sa otec.

„Tú o dˈ Artagnanovi.“

Rodičia sa na seba s úsmevom pozreli.

„Tak poď, pohľadáme ju. Ale musíš na ňu dávať dobrý pozor. Je to moja najlepšia investícia.“ Poznamenal otec a usmial sa na manželku, ktorá mu úsmev opätovala.

Martinko si ju niesol do izby ako poklad.

„Počkaj zlatko,“ zastavila ho mama a vytiahla z knižky hárok papiera, „ toto necháme doma.“ A vložila list opatrne do zásuvky.

„Čo je to?“

„Šťastný koniec jedného vianočného príbehu.“ Odpovedala Hanka a Adam ju objal okolo pliec.

Katarína Berkešová

Katarína Berkešová

Bloger 
  • Počet článkov:  30
  •  | 
  • Páči sa:  0x

jednoducho baran :) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu