Princ šašo

Autor: Katarína Berkešová | 16.8.2015 o 0:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  104x

Bolo ako bolo a bolo i ako nebolo. V kráľovstve za treťou horou panoval ľuďmi obľúbený kráľ Miloslav. Ako to už býva kráľovstvo malo nenásytného suseda. Kráľ Vavrinec zo Západnej ríše vyhlásil Miloslavovi vojnu.

Miloslav, hoci nerád, zanechal doma manželku, ktorá čakala bábätko a vydal sa s vojskom brániť krajinu.

Boje trvali neprestajne už niekoľko týždňov, keď sa Miloslav rozhodol navštíviť Vavrinca s bielou vlajkou a dohodnúť sa na ukončení vojny.

„Miloslav! Čo ťa sem privádza?“

„Vavrinec, prišiel som, aby sme ukončili boje. Len my dvaja, nik nemusí bojovať, nik už nemusí umrieť.“

„Máš šťastie, mám dobrú náladu, narodila sa mi totiž dcéra, Valentína. Pokiaľ viem, aj tvoja žena čaká dieťa každým dňom.“

„Áno, to je pravda.“

„Dobre teda, ak to bude chlapec, ožení sa s Valentínou, kráľovstvá sa spoja a zavládne mier, ale ak to bude dievča, vtrhnem do tvojho kráľovstva a ty budeš mojím vazalom.“

„Dobre.“

O niekoľko dní dostal Miloslav správu, že sa narodila princezná, priniesol mu ju verný sluha Peter.

„Bože môj, čo len s nami bude!“

„Pane, okrem nás dvoch tu nik nevie, že sa narodilo dievčatko, dajte kráľovi Vavrincovi vedieť, že sa narodil chlapec, kým deti dospejú, niečo vymyslíme.“

„Máš pravdu.“

 

 „Dorotka! Dorotka! Dorotka! Kde si?!“ volal na princeznú Peter, ktorý sa stal radcom na kráľovskom dvore. Bol o 18 rokov starší a medzičasom prichýlil u seba Cyrila, sirotu jeho bratranca Augustína. Na chodbách stretol svojho zverenca: „Cyril, kde je princezná?!“

„Myslím, že si vyšla do záhrady.“

„Zavolaj ju! Ihneď ju zavolaj!“

„Deje sa niečo?“

„Deje, veru deje! Veličenstvo, kde je veličenstvo?“ Peter utekal ďalej po chodbách, ale tentoraz hľadal kráľa. Našiel ho v knižnici.

„Vaše veličenstvo, zle je.“

„Čo, čo sa robí?“

„Posol. Od kráľa Vavrinca, vraj kedy môžeme svadbu hotovať.“

V tom ktosi zaklopal na dvere knižnice. Vošla Dorotka s Cyrilom.

„Otecko! Stalo sa niečo? Si smutný.“

„Sadni si dieťa. Vieš, v čase, keď si sa narodila, bola vojna. Kráľ Vavrinec si chcel podmaniť naše kráľovstvo a mier priniesol iba môj sľub, že naše deti sa zosobášia.“

„Vaše deti? Rozumiem, neboj sa otecko, viem, čo je moja povinnosť, vezmem si syna kráľa Vavrinca.“

„Nemôžeš si ho vziať.“

„Nemôžem? Otecko, nerozumiem ti.“

„Nemôžeš si ho vziať, pretože kráľ Vavrinec má len dcéru Valentínu.“

„Dcéru?“

„Áno, narodila sa pár dní pred tebou. Vtedy Vavrinec vyhlásil, že ak sa mi narodí syn, ukončí boje. A tak som klamal.“

„Ale čo teraz? Nie som chlapec a všetci to rýchlo zistia...“

Peter s Miloslavom na seba smutne pozreli. Po chvíli sa ozval Peter: „Musíme nájsť niekoho, kto zahrá syna kráľa Miloslava.“

„A dokedy to budeme hrať?!“ nevydržala to Dorotka.

Ticho.

„Chápem,“ šepla Dorotka a vybehla s plačom z knižnice.

Cyril ju večer našiel sedieť v záhradnom altánku. Bola smutná, ale už neplakala.

„Neber si to tak.“

„Ďakujem za radu. Ale daj mi ju, keď sa teba zriekne vlastný otec!“ Vzápätí sa zháčila: „Prepáč.“

„Dorotka, tvoj otec ťa má nadovšetko rád. A ver mi, to rozhodnutie mu trhá srdce, ale ako kráľ ho musel prijať.“

Dorotka vstala a prešla k okraju, chvíľu pozerala do diaľky a potom sa Cyrila spýtala: „Už sa vie kto to bude?“

Cyril váhal, ale napokon odpovedal: „Áno... Ja.“

 

V tú noc sa Cyril dlho prehadzoval v posteli. Vracali sa mu spomienky. Ako si ho po otcovej smrti vzal strýko Peter. Vyrastal na dvore. S o dva roky mladšou Dorotkou boli najlepší priatelia, dalo by sa povedať, že vyrastali ako súrodenci. Spolu sa učili, stvárali nezbednosti. Keď vyrástol, stal sa dvorným šašom, vždy mal rád, keď sa ľudia smiali. Ale mnohokrát bol kráľovi viac radcom než šašom, kráľ si vážil jeho názor. Chápal kráľa, ktorý urobil všetko, aby ľudia v kráľovstve mohli žiť v mieri, ale bolo mu ľúto kráľa aj Dorotky. Nemôžu sa k sebe navzájom priznať, možno už nikdy. Navyše mal pocit, že Dorotku zrádza tým, že bude hrať kráľovho syna.

„Toto nie je možné, musí jestvovať spôsob, ako zabrániť tomuto nezmyslu.“ A s touto myšlienkou v hlave konečne zaspal.

 

Ráno sa vybral za Dorotkou, ale v jej komnate našiel len list, ktorý bol určený práve jemu:

„Drahý Cyril,

prepáč, ako som sa včera chovala. Ale skús ma pochopiť. Celú noc som premýšľala a som rada, že synom môjho otca budeš ty, vždy si mi bol ako brat. Naše kráľovstvo bude v dobrých rukách.  Pre mňa tu už však nie je miesto. Snáď niekde inde nájdem šťastie. Pozdravuj otecka, nedokázala som sa s ním rozlúčiť.

Zbohom. Dorotka.“

 

„Tak vidíš Cyril,“ prihovoril sa Miloslav mladíkovi, keď mu priniesol Dorotkin list, „vždy som chcel všetkých chrániť. Nikomu som nechcel ublížiť. A nakoniec som tak veľmi ublížil vlastnému dieťaťu.“

„Veličenstvo, je to len nateraz. Časom to vyriešime, nebojte sa.“

V tom vošiel Peter: „Veličenstvo, Cyril, prišli!“

 

Kráľ Vavrinec doslova vpochodoval do uvítacej sály. Tváril sa akoby ani nebol hosťom, ale majiteľom celého hradu. Za ním vošla Valentína, s podobným výrazom, ako mal otec. Bola krásna, to musel Cyril uznať, ale v jej výraze sa mu niečo nezdalo.

„Vavrinec, vitajte, dúfam, že sa tu budete cítiť ako doma.“

„Koľko vlastníte koní?!“ zapišťala bez vyzvania Valentína.

„Dvadsať.“ Odpovedal Peter.

„Len? Tss, my vlastníme päťdesiat. A ktoré lesy patria hradu?“

„Nuž, tie, ktoré vidno z tohto okna.“ Neisto vravel Peter a ukázal na otvorené okno po svojej pravej ruke.

„Pcha.“ Vyšlo z Valentíny a vrátila sa k otcovi.

Po úvodnej ceremónii princezná zahlásila, že je veľmi unavená, nech ju odvedú do jej komnaty a nerušia do druhého dňa.

Cyril stále myslel na Dorotku. Ktovie, kde je, ako sa jej vodí... Vyšiel si do lesa, predsa, na čerstvom vzduchu sa ľahšie premýšľa. Ako tak kráčal, medzi stromami zazrel ženskú postavu. Skryl sa medzi kríky, keď postava prišla bližšie, zistil, že je to Valentína. Zbierala lesné ovocie a očividne jej veľmi chutilo. Usmievala sa, hmkala si príjemnú melódiu. Zrazu započula pípanie, v tŕni bolo zranené vtáča. Opatrne ho vzala do dlaní a prihovorila sa mu: „Ahoj maličký, vypadol si z hniezda? Neboj sa, pomôžem ti.“ Cyril Valentínu ešte stále pozoroval, dokonca prešla popri ňom, ale zaujatá vtáčaťom si ho nevšimla. Cyril chvíľu počkal, kým bude dostatočne ďaleko a potom sa aj on vrátil do hradu.

 

            Na druhý deň sa všetci stretli pri raňajkách. Valentínu usadili vedľa Cyrila, kráľ Vavrinec sa správal rovnako spupne a Miloslav vyzeral, že v noci ani oka nezažmúril. Valentína pokračovala vo svojej pretvárke, ale Cyril už vedel, že je to len komédia. Pyšný, rozmaznaný človek má rád len seba, nedokáže pomôcť nikomu inému.

Vzal rýchlo Valentíninu ruku, vysypal do nej tekvicové semienka, ktoré si vypýtal v kuchyni a šepol: „To je pre to zranené vtáčatko.“

Doteraz na neho zazerala, ale nevôľa sa v momente zmenila na údiv. Nadýchla sa, že niečo povie, ale nevydala ani hláska, namiesto toho sa oprela o operadlo, pozerala do dlane na semienka a tvár jej zalial rumenec.

Aká je krásna, pomyslel si Cyril.

Po raňajkách sa panstvo vybralo na prechádzku. Kráľovskí otcovia, chceli deťom dopriať, nech sa lepšie spoznajú. Cyril s Valentínou kráčali mlčky vedľa seba. Po pár krokoch to však Cyril nevydržal: „Ako sa darí vtáčaťu?“

„Lepšie, už zobká, ale potrvá ešte dlho, kým sa mu krídlo zahojí.“

„Samozrejme, ale som si istý, že v tvojej opatere sa rýchlo uzdraví.“

Šibalsky sa usmiala.

„Chcem sa ti ospravedlniť za to, ako som sa správala, ale skús ma pochopiť. Nechcem, aby o mne rozhodovali iní. Otec mi o sobáši povedal ako o hotovej veci, nezaujímalo ho, čo si myslím. Myslela som, že takto sa mu vyhnem.“

„Keby som ťa neprekukol, možno by sa ti to aj podarilo.“

Obaja sa z chuti zasmiali.

 

V nasledujúcich dňoch trávili spolu čoraz viac času. Cyrilovi slúžil ako zámienka záujem o vtáčatko, ktoré Valentína pomenovala Mimi.  Pomaly si začal uvedomovať, ako veľmi mu na Valentíne záleží. Niekoľkokrát mu dokonca zišlo na um nechať všetko ako je, ďalej hrať svoju úlohu princa a v pokoji si vziať Valentínu, ale vždy sa mu vynorila v mysli Dorotkina tvár pri ich poslednom rozhovore. Nesmie to nechať tak, i keď to asi znamená vzdať sa Valentíny. Hoci zistil, že je veľmi milá, predsa je to princezná a tá si nemôže vziať šaša.

O niekoľko dní mal Cyril dlhý rozhovor s Petrom. O Dorotke:

„Strýko, musí jestvovať spôsob, ako sa dajú veci do poriadku. Kráľa to ničí, Dorotka je ktovie kde, nedokážem sa tomu nečinne prizerať.“

„To je údel malých kráľovstiev. Musia počúvať silnejších. Kráľovi Gorazdovi nikto neodporoval, keď za následníčku označil svoju dcéru Amáliu.“

„Kráľ Gorazd?“

„Áno, náš severný sused, jeho kráľovstvo je niekoľkonásobne väčšie ako tie naokolo a jeho armáda je najsilnejšia. Nik sa mu neodvážil odporovať. Našťastie Gorazd svoju moc nezneužíva, inak by s nami bolo zle- nedobre.“

Cyril dostal nápad, už vie ako pomôcť Dorotke.

Po rozhovore so strýkom sa rozhodol prejsť po záhrade. Slnko už pomaly zapadalo, ale všade bolo ešte dostatok svetla. Vedel, že Valentína o takomto čase učí Mimi lietať. Našiel ju v sade višní.

Dlho váhal, ako začať.

„Valentína!“

Otočila sa k nemu. Skoro si to rozmyslel, ale napokon prehovoril:

„Valentína, ja, musím sa ti s niečím priznať. Asi ma nebudeš chcieť už nikdy vidieť, ale máš právo to vedieť.“

„Cyril, desíš ma.“

„Nie som synom kráľa Miloslava. Som jeho šašo.“

Valentína na neho nechápavo pozrela. A tak jej začal rozprávať o narodení Dorotky a dohode medzi kráľmi. Keď skončil, bola dlho ticho.

„Zdalo sa mi čudné, že vlastného otca oslovuješ veličenstvo. Ale má ťa rád, to som si všimla, to sa nedá až tak dobre zahrať.“

„Vyrástli sme s Dorotkou ako súrodenci, ale nemám kráľovskú krv, čo mi je prvýkrát ľúto.“

„Prečo?“

„Nemôžeš si predsa vziať šaša.“

„Koho si vezmem nechaj láskavo na mňa. Čo budeš robiť?“

„Nadránom sa vyberiem ku kráľovi Gorazdovi a potom sa vydám hľadať Dorotku. Nemôže žiť ďaleko, poznám ju, potrebuje vedieť čo sa deje s jej domovom, aj keď tu nemôže byť. Ty zatiaľ nalož ako myslíš s tým, čo som ti povedal, osud nášho ľudu je v tvojich rukách.“

„Ako to myslíš?“

„Ak sa tvoj otec dozvie, kto v skutočnosti som, vyhlási nám vojnu a Dorotkina obeť bude úplne zbytočná.“

„Myslela som, že ma už poznáš lepšie.“ Povedala smutne.

„Odpusť.“

„Urob, čo je treba a zvyšok nechaj na mňa.“

 

Na druhý deň, keď sa všetci na hrade prebudili, Cyrila už nebolo. Cválal na svojom tátošovi smerom na sever. Tešilo ho vedomie, že tajomstvo jeho pôvodu je v dobrých rukách. Vo Valentíne sa nezmýlil, ak bude hoci len malá nádej, že by sa mohla stať jeho ženou, nezaváha ani chvíľu a bude o ňu bojovať.

 

V tom čase kráľ Miloslav začal hľadať Cyrila. Na chodbe stretol Valentínu:

„Princezná Valentína, nevideli ste dnes Cyrila?“ opýtal sa kráľ Miloslav.

„Je mi ľúto kráľovské veličenstvo, ale necíti sa dobre.“

„Zavolám doktora.“

„Ó nie, to nie je treba, potrebuje si len oddýchnuť. Tieto dni boli náročné.“

„Veru. To boli. Pre všetkých.“ Povedal kráľ smutne. Valentína vedela, na koho kráľ myslí a bolo jej ho ľúto, určite má svoju dcéru rád a chýba mu. Iste sa o ňu aj bojí, veď nevie, kde je.

„O Cyrila sa nebojte, sama sa o neho postarám.“

 

O niekoľko dní dorazil Cyril k hradu kráľa Gorazda. Mal šťastie, kráľ ho prijal:

„Vaše veličenstvo prišiel som k vám s prosbou.“

„S prosbou?“

„Áno. Náš kráľ má jedinú dcéru, aby sa však mohla stať kráľovnou, musia ju ako následníčku uznať naši susedia. Ak by ste tak urobili ako prvý ostatní by vás nasledovali.“

„Poslal ťa kráľ Miloslav?“

„Nie, nevie, že som tu.“ Kráľ Gorazd sa veľmi začudoval. Cyril mu teda rozpovedal všetko do najmenšieho detailu, ako sa narodili dve princezné, o snahe kráľa Miloslava zachovať mier i o vlastnej úlohe falošného princa. Dokonca priznal aj svoje city k Valentíne.

„Ale vieš, že ju stratíš?“

„Možno.“

„A keď vašu princeznú nenájdeš, všetko bude zbytočné.“

„Musím to skúsiť.“

„Nuž dobre, premyslím si to. Zatiaľ sa v mojom hrade cíť ako doma a prijmi, prosím pozvanie na večeru. Na cestách si určite vyhladol.“

„Ďakujem pane.“

 

Kráľ Gorazd večeral v početnej spoločnosti, do ktorej patrila jeho dcéra Amália a jej vychovávateľka Anna. Keď ju predstavili Cyrilovi, neveril vlastným očiam. Bola to Dorotka.  Celý večer hľadal príležitosť, prehovoriť s ňou medzi štyrmi očami. Zjavne sa mu vyhýbala, ale nakoniec ju našiel na balkóne, nemala už ako ujsť.

„Dorotka.“

„Prepáčte, s niekým ste si ma pomýlili.“

„Nehraj to na mňa, alebo ti mám ukázať tvoju jazvu na kolene, ktorú máš odvtedy, ako si spadla zo stromu? Tiež si predo mnou utekala a nevyplatilo sa ti to.“

Videla, že to nemá význam: „Nechaj ma Cyril, choď domov a zabudni, že existujem.“

„Nemôžem.“

„Prečo?“

„Kvôli tvojmu otcovi, kvôli tebe i kráľovstvu.“

„Práve kvôli kráľovstvu som tu, spomínaš si? Otecko si zvykne, má ťa rád ako vlastného, oželie ma a ja som tu spokojná, takže láskavo to nechaj tak!“ Pozrela do miestnosti, kde pobehovala princezná Amália a zjavne ju hľadala.

„Teraz už musím ísť. Povedz oteckovi, že sa o mňa nemusí báť, mám sa dobre, zbohom.“ Odišla.

Cyril ešte chvíľu stál na balkóne, tvár mu ovieval chladný vánok. Rozmýšľal či to má vôbec nejaký zmysel.

„Nie,“ povedal nahlas, „nevzdám to takmer v cieli.“

 

Ráno, ešte pred raňajkami poprosil kráľovho pobočníka Ctibora, s ktorým sa už stihol skamarátiť, aby ho ohlásil u kráľa. Keď spolu kráčali ku kráľovi, stretli Dorotku. Ctibor sa jej srdečne pozdravil a ona sa usmiala. Vtedy to Cyrilovi došlo. Dovtedy si totiž myslel, že Dorotka sa len tvári, že sa nechce vrátiť, ale zdá sa, že ju tu drží niečo silnejšie ako strach o kráľovstvo. Je jasné, že Ctibor by sa neodvážil požiadať o ruku princeznú. Hoci bol šľachticom a kráľ Gorazd ho mal rád, na sobáš s princeznou to nestačilo.

„Princeznina vychovávateľka ti nie je ľahostajná, však?“ žartoval navonok Cyril.

Ctibor vážne odpovedal: „Je to to najúžasnejšie stvorenie, aké som v živote stretol. Nemá rodičov, nevieme odkiaľ prišla, ale je vzdelaná, milá a šľachetná.“

„A čo veno?“ nedal sa Cyril.

Priateľ na neho zazrel a pridal do kroku, aby Cyril zostal za ním.

„Nehnevaj sa, ale aj to je dôvod na sobáš.“

„Pre mňa nie, bude pre mňa cťou, ak mi povie áno a stane sa mojou ženou. Vtedy budem najbohatší, lebo budem mať jej lásku.“

„Kedy ju chceš popýtať a koho?“

„O pár mesiacov bude mať Amália 13 rokov a namiesto vychovávateľky prijmú učiteľov, vtedy.“

Ctibor mal dobrý plán a Cyril opäť pochyboval, čo urobiť, či sa neotočiť na päte a nenechať všetko tak, oženiť sa s Valentínou a nechať Ctibora, nech popýta Dorotku. S týmito myšlienkami predstúpil pred kráľa, Ctibor vošiel s ním.

„Vaše veličenstvo, našiel som našu princeznú.“

„Ale, to sú mi novinky. Poznám ju?“

Cyril sa nadýchol a pozeral kútikom oka na Ctibora: „Je to vychovávateľka vašej dcéry, princeznej Amálie.“

„Anna?“ ozvali sa súčasne kráľ i Ctibor.

„Dorotka. Síce jej pri krste dali i meno jej matky, ktorá zomrela krátko po pôrode, Anna. Doma ju tak ale nik nevolá.“

Ctibor vybehol von, nebolo to slušné, ale nemohol si pomôcť, bežal do stajne, kam chodil, keď mu bolo ťažko.

Cyril zatiaľ pokračoval v rozhovore s kráľom: „Vaše veličenstvo, chcel by som vás poprosiť aby ste prišli na moju svadbu. Priveďte prosím Dorotku a veci sa dajú do poriadku.“

„Na tvoju údajnú svadbu.“

Cyril si vzdychol.

„Stojí ti to za to?“

„Stojí.“

„Vieš nikdy som nestretol niekoho ako ty, kráľ Miloslav ťa určite ustanovil svojim prvým radcom.“

„Často sa so mnou radí, ale som jeho šašo.“

„Prosím? Tak zostaň na mojom dvore, ustanovím ťa prvým radcom.“

„Nie, ďakujem, ako šašo si môžem dovoliť viac.“

„Čo také?“

„Povedať kráľovi pravdu. Od blázna ju každý vezme akosi ľahšie.“

Kráľ sa zamračil a Cyril pokračoval: „Mám ešte jednu prosbu.“

„Áno?“

„Vezmite so sebou aj Ctibora.“

Kráľ Gorazd sa sprisahanecky usmial.

 

Na tretí deň vyrazil sprievod kráľa Gorazda do Miloslavovho kráľovstva. Dorotka spočiatku namietala, ale kráľ bol neoblomný, niekto predsa musí dozerať na Amáliu, ktorá sa už nevedela dočkať. Ctiborovi sa tiež veľmi nechcelo, potom, čo sa dozvedel, ale musel poslúchnuť kráľov rozkaz. Po únavnej ceste dorazili na nádvorie hradu kráľa Miloslava. Keďže poslali pred odchodom rýchleho posla, kráľ ich už nedočkavo očakával. Keď sa králi zvítali, kráľ Gorazd im predstavil svoju dcéru a jej vychovávateľku.

„Dorotka!“ zvolal Miloslav.

„Anna, pane.“ Odpovedala Dorotka a sklopila zrak. Nastalo ticho. Kráľ Gorazd sa celou cestou i teraz tváril, že o ničom nevie, len občas sa sprisahanecky usmial na Cyrila. Zjavne mu celá situácia prišla zábavná a možno sa zabával na tom, ako si jeho susedia dokážu skomplikovať život. Ticho napokon Prerušil Peter: „Nech sa páči panstvo, vaše komnaty sú prichystané, určite ste unavení.“

Kráľ Miloslav ešte dlho stál nehybne na nádvorí a v očiach sa mu leskli slzy. Nebyť Petra, asi by tam zostal aj celú noc.

„Pane?“

„Ach, áno. Peter, čo som to spravil?“

„To, čo bolo nutné pane.“ Obaja vstúpili do hradu.

 

Cyril nevedel, čo sa stalo na nádvorí, hneď ako sa priblížili k hradu, popchol koňa a trielil najkratšou cestou k Valentíne, aby jej ešte pred večerou stihol povedať, ako pochodil.

Amália zaspala a tak sa Dorotka vybrala poprechádzať sa po hrade, ako veľmi ju to bolelo, chodiť po milých miestach, ktoré už nikdy nebudú jej. Zašla aj do stajní, kde stretla Ctibora, práve obriaďoval svojho sivka.

„Dobrý večer Ctibor.“

„Dobrý večer.“

„Ctibor, čo sa stalo. Odkedy sme sa vydali sem, správaš sa čudne. Ublížila som ti?“

„Dobre vieš, čo sa stalo, vaše veličenstvo.“

„Odkiaľ to vieš?“

„Takže je to pravda. A ja blázon som si myslel, že ma máš rada. A ty si sa so mnou len zahrávala.“

„Krivdíš mi Ctibor!“

„Áno?“

„Tak aby si vedel môj otec sa ma zriekol, pre blaho nášho kráľovstva. Možno mám kráľovskú krv, ale nikdy nebudem kráľovnou. Preto som odišla. A keď som si myslela, že budem konečne šťastná, všetko sa znovu pokazilo.“ Dorotka vybehla s plačom zo stajne.

„Anna! Či vlastne Dorotka.“

 

V tom čase rozprával Cyril Valentíne, ako sa mu Ctibor priznal s citmi k Dorotke a ako sa zachoval, keď sa dozvedel, že je to princezná.

„Vieš, je to dobrý chlap ten Ctibor. Dorotku mám rád ako sestru a prial by som jej takého muža.“

„Netráp sa tým, určite sa s tým bude dať niečo robiť. Ty sa hlavne sústreď, aby naša svadba dopadla dobre.“

Cyril zalapal po dychu: „Aká svadba?“

„Naša. Zajtra. Zabudol si?“

„Nie, ale ja nie som princ.“

„Povedala som ti, že ja určím, koho si vezmem.“

„Ty ma naozaj chceš, aj keď som šašo?“

„Preto ťa chcem ešte viac. Aspoň sa nebudeme nikdy nudiť.“

„A čo ak ťa otec vyženie, keď sa to dozvie?“

„Zostaneme tu alebo na dvore kráľa Gorazda, vravel si, že chcel, aby si u neho zostal.“

„Ty by si to pre mňa naozaj urobila?“

„Pre teba nie. Pre nás.“

Cyril bol šťastím bez seba. Doslova priskočil k Valentíne, schytil ju okolo pása a začal s ňou tancovať po izbe na hudbu, ktorú počul len on.

 

Na druhý deň išlo všetko podľa plánu. Valentína s Cyrilom si slávnostne povedali áno v hradnej kaplnke. Nasledovala hostina, počas ktorej mali králi Miloslav a Vavrinec predať kraľovanie svojim deťom. Ako prvý mal byť korunovaný Cyril, skôr ako mu však Miloslav stihol položiť na hlavu kráľovskú korunu, prehovoril: „Vážení prítomní, dovoľte mi, aby som vám predstavil človeka, ktorý vám bude lepšie vládnuť a ktorému táto česť i povinnosť právom patrí. Princezná Dorotka.“ A ukázal smerom k nej. Vavrinec vstal a sipel od hnevu: „Čo to má znamenať?“

Odpovedal Gorazd: „Len toľko priateľu, že právoplatnou dedičkou je tu prítomná Anna, teda Dorotka. A ja osobne sa zaväzujem, že ju všetci ako kráľovnú budeme rešpektovať.“

Vavrinec vedel, že vojnu vyhlásiť nemôže, Miloslav mal teraz silného spojenca. Sadol si, no vzápätí vstal a kričal: „A kto je potom tento tu?!“ ukázal na Cyrila.

Ten sa uklonil a odpovedal: „Som Cyril, dvorný šašo.“

„Čože?! Valentína, ideme!“

„Šťastnú cestu otecko.“

„Prosím?!“

„Mám tu manžela. Nemôžem odísť.“

„Sobáš neplatí! Vezmeš si princa, nech mám komu prenechať kráľovskú korunu!“

„Nie! Pokojne sa ma zriekni, aj tak si vždy túžil po synovi a adoptuj si princa podľa svojej chuti. Budem šťastnejšia so šašovskými zvončekmi, ako s kráľovskou korunou.“

„Hovoríš múdro. Bola by z teba dobrá kráľovná. Preto navrhujem povýšiť Cyrila do kniežacieho stavu, ako odmenu za to, ako sa zachoval. Čo hovoríš Miloslav?“

„Gorazd, to je výborný nápad!“

„Ďakujem vaše veličenstvá.“

„No a knieža už môže byť manželom kráľovnej.“ Povedal Gorazd smerom k Vavrincovi. Ten sa posadil a už len mlčky počúval.

„A ja“, pokračoval Gorazd, „si beriem obe kráľovstvá pod ochranu, aby nikomu nenapadlo spochybniť práva kráľovien.“

Všetci volali na slávu kráľovi Gorazdovi i budúcim kráľovnám. Dorotka sa však tvárila, akoby ju to nie veľmi tešilo. Pritom jej otec plakal od radosti.

Cyril pristúpil nepozorovane ku Gorazdovi: „Na niečo sme zabudli vaše veličenstvo.“ A kývol smerom k Ctiborovi, ktorý nespustil oči z Dorotky a tváril sa rovnako smutne.

„Máš pravdu“, zachichotal sa Gorazd a prehovoril nahlas, „vážení, trochu nám nevychádzajú počty. Máme dve budúce kráľovné, ale len jedného kráľa. Dorotka, mojej dcére si sa venovala s nehou a láskou, preto si ťa veľmi obľúbila ona i ja. Ctibor, vždy si mi verne slúžil. A viem, že sa máte radi. Avšak ak vám je prekážkou na šťastie váš rod, povyšujem ťa, Ctibor, na vojvodu nášho kráľovstva. Nechceš niečo povedať?“

„Ja“, obrátil sa Ctibor k Miloslavovi, „vaše veličenstvo, žiadam vás o ruku vašej dcéry Dorotky.“

„S radosťou, ak bude súhlasiť.“ Zasmial sa Miloslav. Dorotka sa konečne usmiala, Najprv objala otca a potom sa rozbehla za Ctiborom. A tak sa na hrade slávilo skoro týždeň, veď dve svadby a korunovácie treba poriadne osláviť.

 

No a Cyril? Už nikdy nebol na pochybách, či konal správne. Šťastný bol kráľ Miloslav, že nemusí tajiť pred svetom svoju dcéru. Šťastní boli Dorotka so Ctiborom a šťastný bol aj sám Cyril, mal Valentínu a nakoniec si porozumel aj so svokrom, keď ukázal, že je schopný panovník. V jeho kráľovstve mu však nik nepovie inak ako princ šašo. Ale Cyril je na to právom hrdý, pretože kráľovstvo často zachráni šašo, od ktorého by to nikto nečakal.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?