Vďaka tejto mojej záľube som našla v meste na Dunaji veľa nových známych, kamarátov aj priateľov a upevnila putá s tými, ktorých som vďaka divadlu našla už dávnejšie.
Avšak na túto sezónu mi zostal jeden „restík“ z tej predchádzajúcej. Www.narodnycintorin.sk. Tento projekt martinského divadla som už spomínala. Dnes som zavŕšila svoju cestu touto výnimočnou pentalógiou. Trojkou. Práve vďaka tomuto dielu, ktorý bol ovenčený dvomi cenami DOSKY som si išla pozrieť jednotku, dvojku, päťku, štvorku a napokon aj tretí diel. Trochu netradičné poradie, viem, ale z praktických dôvodov to inak nešlo. Dve sezóny, dve mestá, päť inscenácií.
Tvorcovia projektu, možno aj na popud fanúšikov, vydali aj CD s piesňami, ktoré celý projekt obsahuje. Asi si domyslíte, čo sme s rodičmi počúvali cestou z Martina. Ale predbieham.
V minulom článku som spomínala Vajanského, ktorého stvárňuje naozaj bravúrne Daniel Žulčák. Dnes som sa po dlhom čase opäť stretla s Jankom Kráľom alias Danom Heribanom. Tých, čo niektorú z prvých troch častí videli, neprekvapí, že sa ozval naozaj ohromný aplauz, len čo sa táto postava zjavila na scéne. Neviem, kým, alebo čím všetkým sa Dano Heriban pri práci na tejto postave inšpiroval, možno sa ho to raz opýtam. Pre mňa bol stelesnením šaša, ktorý v rozprávkach navonok vyzerá, správa sa ako blázon, ale nakoniec povie najväčšiu pravdu, alebo správne poradí hlavnému hrdinovi. Pamätám si na asi najsilnejší moment zo všetkých častí. Bolo to pri návšteve jednotky. Janko Kráľ tam mal pomerne veľký priestor, počas jeho monológu nám tiekli slzy od smiechu. Stačila však jedna veta a chcelo sa mi plakať. Rozprával o svojich deťoch, ako sa z Jána, Mladena, Vladimíra a Anastázie stali po „vyhnaní“ do Maďarska János, Mlad, Aladár a Onostázia. Dlho som potom myslela na to, aké to pre neho muselo byť kruté, byť svedkom pomaďarčovania svojich detí. Alebo bol natoľko sklamaný všetkým, čo sa udialo, že už mu to bolo aj jedno a častejšie hľadal útechu zabudnutia na dne pohárika. Ktovie.
Ale späť k tretej časti projektu www.narodycintorin.sk. Martinčania za ňu dostali „dosku“ za hudbu a Dano Heriban za stvárnenie Janka Kráľa, právom. Iste, keď som vtedy na odovzdávaní v Nitre pišťala od radosti, pripisovala som tomuto oceneniu väčšiu váhu, akú naozaj má, ale tak iné zatiaľ nemáme. Dnes som si všimla na predstavení ešte jednu vec. Pri niektorých replikách, najmä z úst Janka kráľa sa ozval frenetický potlesk. Boli to momenty, keď som nadobudla pocit, že medzi javiskom a hľadiskom vznikol most, žiadne vysvetľovanie úmyslu, ale aj tak všetci rozoznali, o čom je reč. Malo to nádych sprisahania. Asi nejak takto som si vždy predstavovala atmosféru predstavení RND a L+S počas socializmu. Ale vzápätí, ako som sa dosmiala a naplno si vychutnala tento pocit spolupatričnosti, som si uvedomila, že ak sa i dnes smejeme na rovnakých pasážach ako moji rodičia v mojom veku, asi sa tak veľa nezmenilo. A to je dosť blbé. Niečo je zhnité v tomto štáte dánskom, teda slovenskom! Na popredných štátnych miestach nepotrebujeme ľudí s vedomosťami, stačí keď sa budú tváriť, že vedia. Všetko chceme prepočítavať na peniaze, históriu, kultúru... A myslíme si, že takto budeme šťastní.
Som naozaj rada, že som mohla byť chvíľami súčasťou tohto, podľa mňa naozaj výnimočného projektu. Možno sa mi ešte podarí zhliadnuť niektorú z častí v Bratislave. Snímam pred celým produkčným tímom pomyselný klobúk a teším sa na ďalšie divadelné projekty, ktoré ma donútia smiať sa a plakať zároveň.
