Želanie na zajtra

Autor: Katarína Berkešová | 15.12.2013 o 14:04 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  150x

Bol večer pred Štedrým dňom a Štefan sedel v poslednej lavici v kostole. Nebol to „jeho“ kostol. Vlastne žiadny kostol nikdy nebol „jeho“. Nepovažoval sa za veriaceho. Jeho Martuška však bola iná, citlivá, nábožná duša. Vždy na Vianoce jej urobil radosť a išiel s ňou na polnočnú. Kráčali spolu mlčky hore kopčekom ku kostolu a vychutnávali si vŕzganie snehu pod nohami. To bol jeho jediný kontakt s cirkvou a náboženstvom ako takým.

Štefan stále sedel v poslednej lavici a spomínal. So svojou manželkou sa spoznal v žiarskej hlinikárni, obaja tam pracovali. Ona v závodnej kuchyni, on ako robotník. Nikto by si nikdy nebol pomyslel, že práve oni dvaja sa niekedy dajú do kopy a budú spolu viac než štyridsať rokov. Boli úplne rozdielni. Ona- dobrá, tichá milá, s krásnym úsmevom a on? Miestny frajer. Ale protiklady sa asi naozaj priťahujú. Začalo to nevinne, zdala sa mu akási smutná, tak sa jej pri výdajnom okienku prihovoril: „Mohla by ste mi pridať?  Lebo som od rána behal po oblohe a zbieral modré z neba, ale po ceste sa mi vysypalo a tak vám ho nemôžem odovzdať.“ Mlčky sa usmiala. Odvtedy si vždy vymyslel nejaký vtip, aby ju donútil usmiať sa. Časom zistil, že si deň bez jej úsmevu nevie predstaviť a požiadal ju o ruku. Len tak, zrazu. Odmietla, myslela si, že len žartuje. Nežartoval. Verte či nie o tri mesiace bola svadba.

Po roku sa im narodil jediný syn Janko. Radosť im ale kalili problémy s režimom. Martuškin strýko bol farárom, ktorého zavreli do Jáchymova a jej otec bol počas vojny zapojený do odboja, ktorý riadila exilová vláda v Londýne. Martuška nemohla byť učiteľkou, hoci po tom túžila od malička a Štefan sa v závode nikdy nedočkal povýšenia, hoci by bol stokrát lepším vedúcim, ako tí, čo sa nimi skutočne stali. Občas, keď v závode niečo slávili a za obeť padlo pár fliaš, všetko jej to vyčítal: „Vidíš, ako sa majú tí a tamtí, aj my sme sa mohli. V robote sa vyznám lepšie ako oni, ale môžem ja dostať funkciu, môžem?! Nebyť tvojich podarených príbuzných, mali by sme sa viac než dobre. Ale takto? A do kostola viac nepáchneš, rozumela si?!“ Ona mu nikdy nič nepovedala, len si ticho sadla a začala zašívať Jankove ponožky, alebo čo bolo treba a po tvári jej tiekli slzy. Žiadny vzdych, žiadna výčitka. Keď ju tak videl, sadol si k nej a začal sa ospravedlňovať, vedel, že to prehnal. Ako to už býva, keď sa mlynské kolesá dejín roztočia, zväčša pomelú nevinných a nie tých, kvôli ktorým ich ľudia roztočili. Keď totiž jeden známy udal Martuškinho otca a on sa nemohol vrátiť domov vzal si ju k sebe aj s dvoma bratmi otcov brat- farár. Mama im totiž zomrela ešte pred vojnou. Keď prišli Rusi, vydýchli si, nikto netušil, aké časy prídu.

Otca i strýka zavreli ako nepriateľov režimu a strýko v Jáchymove po desiatich rokoch aj zomrel, preto bola vtedy taká smutná.

Dni plynuli a Janko končil základnú školu. Mal talent na matematiku a fyziku, ale s takým kádrovým posudkom ho na gymnázium nevzali, takže sa mohol rozlúčiť aj s vysokou školou. Nastúpil ako učeň do závodu. Nikdy o tom nehovorili, ale Štefan vedel, že tam jeho syn trpí. Hlavne, keď musí poslúchať príkazy svojich hlúpejších spolužiakov, ktorí síce o práci v závode nemali ani potuchy, ale za to sa dobre narodili, vyštudovali a mali teda tie správne predpoklady, byť na vedúcej pozícii.

Tesne po Vianociach 1985, keď sami s Jankom pozerali televíziu, sa mu syn prihovoril: „Oci, mám ťa rád a nech urobím hocičo nechcem ťa raniť, ani mamu. Chcem, aby si to vedel.“ Štefan nerozumel.

Na druhý deň sa Janko nevrátil z roboty, vlastne tam ani nebol. Po mesiaci od neho prišla pohľadnica, z New Yorku. Vtedy Štefan pochopil synove slová. Janko emigroval.

V prvej lavici toho istého kostola sedel oveľa mladší muž ako Štefan a v tej sviatočnej atmosfére sa tiež pohrúžil do svojich myšlienok. Pred pár týždňami pochoval mamu. Tak veľa jej toho nestihol povedať, urobiť. Toto budú prvé Vianoce bez nej. On má aspoň svoju rodinu, ale čo otec? Zostane sám? Keby nebol taký tvrdohlavý.

Včera bol za ním, myslel si, že sa to urovná. Veď uplynulo skoro desať rokov. Mýlil sa. Otec nechce mať nič spoločné s ním ani s jeho rodinou, dokonca ani s vlastnou vnučkou. Stále mu neodpustil...

„Keby si nekonal tak sebecky, tvoja matka mohla ešte žiť! Pominula sa od žiaľu!“ Kričal na neho včera. Keď mu už po stýkrát vysvetlil, prečo to musel urobiť a on ho stále nechcel pochopiť, nevydržal to, postavil sa od stola, ani si nevšimol, že tam nechal ležať dcérkinu fotografiu, chvatom vyšiel z bytu a zabuchol dvere. Ako počul to buchnutie, otočil sa a chvíľu na ne hľadel. Toto je koniec, pomyslel si, mamina smrť mi nevzala len matku, ale aj otca. Potom odišiel.

Za spomínanými dverami otec pristúpil k stolu, vzal do rúk vnučkinu fotografiu a chvíľu na ňu pozeral. Rozplakal sa, vzlyky sa mu drali z kúta srdca, o ktorom doteraz ani nemal potuchy. Koľko ho jeho žena na smrteľnej posteli prosila, aby ich synovi odpustil a on nebol schopný splniť jej posledné želanie.

K mikrofónu pristúpil farár a privítal všetkých prítomných na vianočnom koncerte. Oboch mužov farárov hlas vytrhol z premýšľania. Deti zo základnej školy spievali známe koledy.

„Dámy a páni, teraz vám zaspieva naša nová žiačka. Stephanie Gorazd.“  Na provizórne pódium pred oltárom vystúpilo asi osemročné dievčatko. Tóny gospelu zaplavili celý chrám.

Muž v prvej lavici sa nežne usmial a vytiahol fotoaparát. Prvý koncert svojej dcéry musí mať zdokumentovaný a jednu fotku pošle aj otcovi, nech vie o čo prišiel, keď včera odmietol prísť.

Štefanovi vyhŕkli slzy. Tak to je ona, pomyslel si a niekoľkokrát sa striedavo pozrel na dievčatko a na fotku vnučky, ktorú mu včera nechal na stole Janko, akoby sa chcel uistiť, že dievčatko na fotke je to isté, ktoré teraz spieva tak krásne. Má rovnaký úsmev ako jeho Martuška.

Dievčatko dospievalo a ozval sa aplauz. Pán farár sa všetkým poďakoval a zaželal im príjemné a požehnané sviatky. Ako prídavok si spoločne s deťmi zaspievali Tichú noc. Spieval aj Štefan a zrazu pocítil úžasnú úľavu. Už sa na syna nehneval, zrazu ho dokázal pochopiť. Koniec koncov, vrátil sa a za tých pár mesiacov im pomáhal, ako sa dalo. A ani predtým mu neboli ľahostajní. Či im však prišlo všetko, čo malo, vedia len úradníci na pošte.

Štefan si sadol naspäť do lavice. Zbieral odvahu. Čo mu má teraz povedať, keď ho včera tak nemilosrdne obvinil? Zrazu zistil, že v lavici sedí sám, zostali tu už len príbuzní vystupujúcich detí, ktorí stáli pred oltárom a čakali na ne.

Nezvládne to. Postavil sa a vyšiel z lavice. V ruke žmolil čiapku a kráčal k dverám kostola.

Janko, ktorý objímal pred provizórnym pódiom dcérku a blahoželal jej k výkonu si všimol odchádzajúceho muža, ktorý sa podobal na jeho otca, ale neveril tomu.

 

Štefan vyšiel z kostola. Snežilo. Čerstvý sneh mu vŕzgal pod nohami a len tak pre seba pošepol: „Odpusť Martuška, možno zajtra.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?