Nechcené Vianoce

Autor: Katarína Berkešová | 9.12.2012 o 22:55 | (upravené 10.12.2012 o 8:28) Karma článku: 7,23 | Prečítané:  589x

Neznášam pondelky, pomyslela si Nika a vypla budík. Pomaly vstala z postele a pozrela sa von z ona. Snežilo. Vzdychla si. Padajúce vločky jej pripomínali, že sa blížia Vianoce, ale ona sa na ne vôbec netešila, už niekoľko rokov.

 

Zamkla vchodové dvere a zababušila sa viac do hrubého šálu, akoby sa chcela ukryť nielen pred snehom, ale celým svetom.

Konečne prišla k vchodu do hotela.

„Ahoj Mirka, prepáč, že meškám, ale ten sneh vyvolal totálny chaos na cestách.“

„Už som chcela vyhlásiť pátranie.“

„Len sa prezlečiem a hneď ťa vystriedam.“

„Tak čo, pôjdeš so mnou k nám na Vianoce? Naši s tým už počítajú.“

„Prepáč, ale zostanem v Bratislave, vzala som si službu a chcem sa učiť na skúšky.“

„Nika neblázni, nemôžeš byť na Vianoce sama.“

„Nebudem, budem predsa v hoteli a tu je vždy plno hostí.“

„Vieš, ako to myslím...“

„Viem a už som sa rozhodla, ale ďakujem za pozvanie.“

„ No dobre, ale ak si to rozmyslíš, máš moje číslo, tak ja idem, zavolaj.“

„Mám. Maj sa pekne, pozdrav vašich a príjemné sviatky.“

Nika sa oprela o pult recepcie a pretrela si tvár. Už nech je po Vianociach.

„Ahoj Niky.“

Nika sa strhla: „Ahoj Marek, čo tu robíš, myslela som, že už sedíš vo vlaku.“

„Akurát idem na stanicu, zastavil som sa či si si to nerozmyslela.“

„Nie.“

„Naozaj ti nechcem vravieť, čo máš robiť, ale nemohla by si im už odpustiť? Je to predsa už sedem rokov.“

„Nemohla.“

„Tak fajn, skúsil som to. Maj sa pekne. A šťastné a veselé.“

„Aj tebe.“

Marek bol fajn. Vlastne jej jediná príbuzná duša, mohla sa na neho vždy spoľahnúť. Dodnes jej však nie je jasné, prečo sa tak zrazu objavil v Bratislave, keď sem utiekla, študoval predsa v Bystrici a bol tam spokojný. Nevie, čo spraví, keď tento rok skončí školu a náhodou sa odsťahuje, prvýkrát zostane skutočne sama.

Konečne jej skončila smena. Kým sa dostala domov, ubehla skoro hodina, inokedy jej to trvá desať minút. Do Štedrého dňa zostávajú tri dni, takže všetci nakupujú darčeky a prísady do vianočných jedál. Vošla do vchodu bytovky a oprela sa o dvere, najradšej by sa niekam zašila a celé toto šialenstvo prespala. Vytiahla z kabelky kľúče a zamierila k schránkam. Samé účty až na jednu obálku, práve tú prezrela a keď si prečítala adresu odosielateľa, roztrhala ju a hodila do smetného koša.

„Nikdy neprestanú...“

Vyšla z výťahu. Automaticky zamierila k dverám svojho bytu, keď započula:

„Ahoj.“

Otočila sa, z výklenku vyšiel asi sedemročný chlapec, videla ho prvýkrát v živote, ale niečo v jeho tvári jej bolo nesmierne známe.

„Ahoj.“

Otvorila dvere a vošla dnu, keď ich chcela zatvoriť, objavil sa v nich chlapec: „Môžem ísť ďalej?“

„Prepáč, ale neviem prečo.“

„No, vieš, si moja sestra.“

„Prosím?!“

„Som Dávid Gerty. Môj ocino sa volá Jozef a mama Anna.“

„Ale, takže ťa vyslali rodičia, tak kde ich máš, kam sa schovali?!“

„Nevedia, že som tu.“

Nika sa zasekla, to znamená, že cestoval sám cez celú republiku, veď sa mu mohlo niečo stať.

„Poď dnu, okamžite musíš zavolať domov!“

„Dobre, kde máš stromček?“

„Čo?!“

„Vianočný stromček, doniesol som ti darčeky.“

Nika sa tomu celou silou bránila, ale musela sa usmiať, Dávidova bezprostrednosť bola odzbrojujúca.

„Nemám.“

„Nevadí, dám ti ich na okno.“

„Ďakujem. Tu máš telefón, zavolaj vašim.“

Dávid vytočil číslo: „Ahoj, áno som v poriadku. U Niky. Vlakom. Ja som musel. Ja viem. Ale niekto jej musel doniesť darčeky.“

Nika sa tvárila, že nepočúva, ale nedalo jej to.

„Nika?“

„Áno?“

„Otec ťa chce.“

Nika sa zhlboka nadýchla, tomuto sa roky bránila, ale vedela, že teraz nemôže odmietnuť.

„Prosím!“

„Nika, ahoj, ja, prepáč, fakt sme nevedeli, čo zamýšľa, neviem, čo ho to napadlo...“

„K veci, prosím!“

„Jasné, no vieš, tento týždeň mám poobedné a Anna tiež pracuje, nemôžeme odísť, mohla by si si Dávida nechať u seba do Vianoc, sľubujem, že po neho čo najskôr prídeme.“

Nika sa chcela ohradiť, že aj ona pracuje, nech si to vyriešia, ako chcú, ale vedela, že to nemá cenu, v tomto čase sa do Bratislavy aj tak nedostanú a hádam toho malého nevyhodí na ulicu, koniec koncov nemôže za to, že prišiel na svet.

„Dobre, ale len do Vianoc!“

Na druhý deň vzala Nika Dávida do práce, šéf nebol nadšený, ale nakoniec jej to povolil. Keď mu povedala, že si ho privedie najbližšie dva dni, radšej jej dal voľno. Rozhodol sa, že cez Vianoce bude hotel zavretý, lebo sa budú maľovať izby.

Po práci nakúpili a doma si pripravili večeru, za stolom sa Nika ozvala: „Šéf mi dal na týchto pár dní voľno, čo by si chcel robiť?“

„V škole sme sa učili, že je tu veľká ZOO, mohli by sme tam ísť?“

„Veľa asi neuvidíš, lebo mnohé zvieratá budú zalezené, ale môžeme to skúsiť.“

„To by bolo super.“

„Máš rád zvieratá?“

„Veľmi. Chcel by som byť veterinárom. Minule k nám prišlo šteniatko, malo chorú labku, tak som ho vyliečil a mamka s otcom mi dovolili nechať si ho, volá sa Trisk, lebo stále niekam trieli.“

Nika sa zasmiala: „Psy sú úžasné, voľakedy som tiež mala psíka, Bodríka.“

„Viem, zrazilo ho auto, keď už bol starý.“

„Veru, ale bol to najlepší pes na svete.“

Keď sa na druhý deň vracali zo ZOO, Nike zazvonil mobil. Neznáme číslo.

„Ahoj Nika. Tu je otec.“

„Odkiaľ máš toto číslo?“

„Od Mareka.“

„Čo sa deje?“

„Nebudeme môcť prísť po Dávida, Anna včera zle skočila a podvrtla si členok, musí to mať aspoň dva dni v úplnom kľude a nemôže chodiť, musím sa o ňu starať, prosím ťa, viem, že nemám právo to žiadať, ale mohla by si Dávida priviesť?“

„Čože?! Ty si sa úplne zbláznil, to, že si ho za mnou poslal som nejak rozdýchala, aj to, že u mňa zostane pár dní, ale nebudem sa kvôli nemu a tobôž kvôli vám trepať cez celú republiku, zariaď si to sám!“ Zložila.

„Kto to bol?“

„Tvoj drahý otec, nemôže po teba prísť, tak chcel, aby som ťa priviedla, má to super vymyslené, ako ma tam dostať! Najskôr ťa pošle samého cez celú republiku a teraz je schopný ťa nechať samého v cudzom meste, ale to sa od neho dalo čakať!“

„Ale mňa nikto nikam neposlal. Vieš, ja som ťa len chcel spoznať. Všetci v triede majú súrodencov. Aj ja by som chcel mať. Veď aj mám, ale ty k nám nikdy neprídeš, tak som od Mareka zistil adresu a prišiel som sám, rodičia si mysleli, že som v škole.“

„A čo si si myslel, že sa stane?!“

„Dúfal som, že k nám potom prídeš na Vianoce, keď uvidíš koľko darčekov ťa u nás čaká.“

Nika uprene hľadela na Dávida. To myslí vážne?! Darčeky?! On si fakt myslí, že k nim prídem kvôli darčekom?! Naozaj si to myslí. Ale pre jeho detský rozum je to logické.

Nika uložila chlapca na roztiahnutý gauč a sama sa pobrala do izby. Nemohla zaspať. Stále bola nahnevaná, na otca, na jeho ženu, na Mareka, že im dal jej číslo, na Dávida, že ju vyhľadal. Keby ju nechcel spoznať, mohla si kľudne žiť svoj život, ďaleko od krutých spomienok...

Urobím si čaj, rozhodla sa. Keď prechádzala do kuchyne, z obývačky počula zvuky. Nakukla tam. Pod paplónom dusene vzlykal Dávid.

Sadla si na kraj gauča. Chvíľu váhala a potom jemne prešla rukou po paplóne. Vzlyky prestali a spod paplóna vykukla Dávidova hlava.

„Čo sa deje?“ Spýtala sa Nika.

„Ty sa na mňa hneváš a ja neviem, čo zlé som spravil a navyše nebudem na Vianoce doma.“

Nike ho prišlo zrazu ľúto.

„Nič zlé si nespravil.“

„Tak prečo sa hneváš?“

„Nehnevám sa.“

„Hneváš.“

„Dobre hnevám, ale nie na teba.“

„Na rodičov?“

„Áno.“

„Prečo?“

„Nechaj to tak. Zajtra si pozrieme vlak, neboj sa, budeš doma na Vianoce.“

„Jupíííí.“ Dávid nadskočil a hodil sa Nike okolo krku. Usmiala sa.

„A teraz už spi.“

Nike sa dokonca podarilo cez internet kúpiť miestenky, takže nemuseli hodiny stáť.

V Košiciach mali prestup na autobus, ale len pár minút. Keď pomaly kráčali k domu, Nika začala spomaľovať. Pár metrov pred ním zastala.

„Počkám, kým vojdeš do domu a vrátim sa.“

„Nepôjdeš ďalej? Chcel som ti ukázať Triska.“

„Nie. Choď už.“

Dávid pomaly kráčal zasneženou ulicou a pod chvíľou sa obracal, akoby čakal, že si to rozmyslí. Nerozmyslela. Počkala, kým zmizol v dverách, obrátila sa a rýchlo kráčala preč.

„Ach mami, ani nevieš, ako mi chýbaš.“ Vzdychla si Nika sediac na lavičke oproti žulovému pomníku, na ktorom stálo Amália Gertyová, milovaná matka, manželka a sestra.

Zrazu si k nej niekto prisadol.

„Strýko Albert! Čo tu robíš?“

„Ahoj, prišiel som na Vianoce, ako každý rok.“

„Každý rok? Ale veď mama...“

„Áno, chodím sem aj po Amálkinej smrti, prekvapená?“

Nika vyskočila, akoby sedela na uhlíkoch a kričala: „Aj ty, aj ty! Zradil si ju! Všetci ste ju zradili, zabudli ste na ňu!“

Strýko ju chytil za ruku: „Nika upokoj sa. A sadni si. Myslíš si, že som zradil svoju sestru tým, že chodím na Vianoce k vám?“

„K nám?! Nie je žiadne k nám, k nim!“

„Dobre tak k nim. Tvoj otec sa druhýkrát oženil a ty mu to stále nevieš odpustiť a pritom ani nevieš, že si to želala tvoja mama.“

Nika na neho nechápavo hľadela.

„Prekvapená? Je to pravda. Keď Amália ochorela, vaši chceli, aby si tým trpela, čo najmenej. Keď už bolo zjavné, že to bude len horšie, začala vám pomáhať Anna, naša sesternica. Bola o dosť mladšia a už ako dieťa bola zaľúbená do tvojho otca, ale ten si vybral Amáliu, navyše Anna mala vtedy asi dvanásť. Tvoja mama to vedela a tak Annu požiadala, aby sa o vás postarala, istým spôsobom jej dala požehnanie, aby sa vydala za tvojho otca. A niečo podobné povedala aj tvojmu otcovi. Vedela, že ešte potrebuješ matku, ale jej úmysel nabral úplne iný význam.“

„Odkiaľ to máš?!“

„Od tvojej mamy, povedala mi to, keď som sa s ňou rozprával naposledy. Poprosila ma, aby som na vás dohliadol. Vedela, že Jozef nebude chcieť druhýkrát sa ženiť. Tvoja mama vedela, že vašu rodinu beriem za svoju, keďže vlastnú sa mi mať nepodarilo.“

„Prečo mi nič nepovedali?!“

„A kedy? Keď si im pred siedmimi rokmi povedala, že ich nechceš už v živote vidieť a odišla si do Bratislavy?“

„Myslela som si, že to spolu tiahli už keď bola mama chorá.“

„Vylúčené, tvoj otec sa tak trápil a zháňal nové spôsoby liečby, že na nič iné ani nepomyslel. Podľa mňa to začalo v lete, pol roka po pohrebe, keď si bola v Anglicku.“

„Ako som poznala mamu, to čo hovoríš je dosť pravdepodobné, vždy mala najväčšiu starosť, aby sa o nás mal kto starať.“

„Tak vidíš. Pôjdeš teraz so mnou?“

„Kam?“

„K vám.“

„Asi by som mala.“

„Tak poďme.“

„Vinšujem šťastlivé sviatky a vediem prekvapenie.“

„Nika!“ Vyšlo z otcových úst a malý Dávid sa k nej rozbehol:

„Ja som vedel, že sa vrátiš!“

„Ahojte.“

„Poďte, poďte, sadnite si k stolu, určite ste hladní.“ Volala ich krivkajúca Anna

Na ďalší deň bol Štedrý večer. Nika sa celý čas naháňala s Dávidom a Triskom po záhrade. Podvečer sa išla s otcom prejsť.

„Som rád, že si prišla, keby som bol vedel, že sa budeš hnevať tak dlho, nikdy by som sa znovu neoženil, nechcel som ti ublížiť.“

„Teraz to už viem. Ale vtedy som mala pocit, že si zradil mamu aj mňa. Stále mi chýba, ale vtedy som veľmi smútila a podeliť sa o žiaľ som mohla len s tebou a ty si žialiť prestal hrozne rýchlo.“

„Rýchlo? Ty si bola na internáte a potom v lete si odišla do Anglicka. Ja som zostal tu. Všade som ju videl, doma, v záhrade, na ulici. Chodil som do obchodu, kam sme chodili spolu, na prechádzky do lesa, kde mala obľúbený strom. Išiel som sa z toho zblázniť. Bola to skvelá žena a ja som ju stratil. Začal som sa zdôverovať Anne, vždy ma vypočula spolu sme na ňu spomínali a tie spomienky medzi nami začali vytvárať puto, nedokázal som byť sám...“

„Teraz to chápem, musela som si tým prejsť.“

„Rozumiem, no a čo hovoríš na nášho Dávida?“
„Je to skvelý chlapec, takého brata mi môžu všetci závidieť!“

Rozosmiali sa.

„Ale teraz sa už vráťme, nech na nás nečakajú s večerou.“

„A tento je pre teba Nika.“ Rozdeľoval darčeky Dávid.

„Ďakujem.“ Nika vzala do ruky balíček, o ktorom bolo zjavné, že ho balili detské rúčky. Bol to zabalený balíček marcipánových zemiačikov.

„Ocko vravel, že ich máš rada.“

„Rada? Milujem ich!“ Teatrálne zvolala Nika a objala brata.

„Tak všetky sú rozbalené, ideme sa umyť a spať, rozlúč sa.“ Zavelila Anna.

Dávid sa postavil, každému vtlačil na líce bozk a pobral sa za matkou.

„Nika?“ Ozval sa otec.

„Áno?“

„Ako si na tom s Marekom?“

„S Marekom? Normálne. Prečo?“

„Vieš o tom, že po promóciách berie miesto v Žiline?“

Nike sa zakrútila hlava: „V Žiline?“

„Nepovedal ti to?“

„Nie, vlastne sme sa o tom nerozprávali.“

Otec vstal a vybral zo sekretára malú škatuľku a položil ju pred Niku. Keď ju otvorila, našla v nej prsteň s malilinkým bielym očkom. Pozrela na otca.

„Vieš, keď si vtedy pred siedmimi rokmi odišla nastálo do Bratislavy, Marek prišiel za mnou. Povedal mi, že pôjde za tebou. Akurát skončil v Bystrici bakalára a vraj je jedno, kde si dokončí magistra a doktorát si aj tak chcel robiť v Bratislave. Sľúbil mi, že na teba dá pozor a požiadal ma o dovolenie, požiadať ťa o ruku, keď sa cez to dostaneš. Ale skôr ako ťa požiada o ruku, chcel ťa priviesť sem, aby sme sa zmierili a mohol nás pozvať na vašu svadbu. Minulé Vianoce stratil nádej, priniesol mi ten prsteň, vraj ti ho mám raz dať, napríklad ako dar k promóciám, on vraj svoj sľub nedokáže splniť. Odvtedy tu nebol.“

„To som netušila. Nikdy o ničom takom nehovoril. Pomáhal mi, to áno, ale...“

„Zlatko, ak ho neľúbiš, nie je na tom nič zlé, len som si myslel, že by si to mala vedieť. Dobrú noc.“

Nika sa nepokojne prehadzovala v posteli. Pozrela na hodiny, boli dve. Posadila sa. Odchádza, opúšťa ma.

Hodila sa späť do postele a nejakým zázrakom zaspala.

Ráno sa všetci chystali do kostola, okrem strýka, ten bol na polnočnej, takže si vychutnával raňajky. Nika sa posadila oproti nemu a bezcieľne sa prehrabávala v tanieri. Strýko odložil noviny a uprene sa na ňu pozrel: „Čo sa deje?“

„Odchádza.“

„Kto?“

„Marek.“

„No a?“

„Ako no a? Opúšťa ma.“

„A prečo by mal zostať?“

„Prečo? Lebo ho potrebujem. Vždy si vie poradiť s každým problémom. Dokáže sa usmiať tak, že aj najzamračenejší deň je zrazu slnečný. A keď ma objíme, viem, že nič zlé sa nemôže stať.“

„Tak slečna, dovoľte mi, aby som vám oznámil, že ste zaľúbená.“

„Zaľúbená?“

„Presne tak. Dám ti jednu otázku, predstav si, že by si s niekým mala stráviť zvyšok života, s kým by to bolo?“

„Neviem.“

Strýko na ňu pozrel, akoby bola priezračná. Zatvorila oči a zjavila sa jej usmiata Markova tvár. Zrazu si predstavila seba v svadobných šatách ako hovorí áno Marekovi. Zhíkla a vyskočila zo stoličky. Strýko sa zasmial. Doteraz si to vôbec neuvedomila, ale áno, pokiaľ chce s niekým stráviť zvyšok života, je to Marek.

Nika vbehla do izby, vzala škatuľku, hodila na seba kabát a vyšla na ulicu. Kráčala hore briežkom, keď ho zbadala, zatváral bráničku, išiel na omšu. Uvidel ju a zostal stáť. Pridala do kroku.

„Ahoj.“

„Ahoj, myslel som si, že si zostala v Bratislave.“

„To je dlhý príbeh. Otec mi povedal o vašom rozhovore spred sedem rokov. Prečo si nič nepovedal?“

Tvár mu ustrnula: „A čo som ti mal povedať? Že ťa milujem od detstva? Že chcem s tebou stráviť zvyšok života? Bola si príliš nešťastná, buď by si súhlasila, pretože si sa cítila sama alebo by si ma kategoricky odmietla. Myslel som si, že čas zahojí rany a potom sa do mňa možno zaľúbiš, ale za sedem rokov sa tak nestalo.“

„Preto berieš to miesto v Žiline?“

Prikývol.

„Ale ja ťa potrebujem.“

„Neboj sa, mám v Bratislave známych, pomôžu ti s účtami a aj s opravami v byte.“ Chcel odísť.

Chytila ho za rameno: „Na tieto problémy mi bude stačiť telefónny zoznam, ale nikto z nich nemá úsmev, ktorý rozžiari aj ten najhorší deň a nedodá mi pocit bezpečia jediným objatím. A..?“

„A?“

„A stáť pri oltári si nedokážem predstaviť s nikým iným ako s tebou...“ Vytiahla z vrecka škatuľku a vložila mu ju do dlane.

„Nemohol by si to s tou Žilinou rozmyslieť a niečo sa ma spýtať?“

Usmial sa. Kľakol si na jedno koleno a povedal s úsmevom: „Slečna Gertyová, vezmete si ma?“

„Áno, áno, tisíckrát áno.“

Nastokol jej prsteň, vstal, zdvihol ju v náručí a zatočil sa s ňou. Radostne sa rozosmiala:

„Toto sú moje najkrajšie Vianoce, a to som ich vôbec nechcela.“

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?