Hľadanie vlastnej cesty medzi Východom a Západom

Autor: Katarína Berkešová | 13.2.2012 o 19:50 | Karma článku: 5,31 | Prečítané:  630x

V posledných týždňoch premýšľam o tom, čo sa okolo mňa deje. S úsmevom, trošku ironickým hovorím, že voľakedy sme mohli tvrdiť, že žijeme sto rokov za opicami, dnes som si tým však nie taká istá. A stále častejšie sa mi vynára výrok z Hamleta, ktorý som toľkokrát počula na hodinách slovenčiny: „Niečo je zhnité v tomto štáte Dánskom."

Následne na to si kladiem otázku, kde sa stala chyba? Však keď si ktokoľvek pozrie autentické záznamy z námestí z ´89, musí mu byť jasné, že ten dav v eufórii sotva chcel situáciu, ktorá teraz nastala. Kam sa však tá nálada, chuť niečo zmeniť, niečo nové vytvoriť podela? Istú hypotézu by som mala, rada by som sa o ňu s vami podelila a posúďte či je na nej čosi pravdivé. ´89 bol pre obyčajných ľudí úžasným momentom, konečne prišla sloboda, ktorá im bola 40 rokov odopieraná, koniec cenzúry, kádrovým posudkom, radom pred obchodmi, delenie ľudí na tých z východu a zo západu. Kým však oni štrngali kľúčmi na námestiach, hŕstka mocných preobliekala kabáty a delila si funkcie v novom usporiadaní. Mnohí vtedy zazlievali Karlovi Krylovi, keď sa vyjadril, že on si počká. O pár mesiacov na to, nadšenie opadlo a väčšina zistila, že mal pravdu. Veľa ľudí, aj v mojom okolí začalo mať pocit krivdy, pocit, že im revolúciu ktosi ukradol.

Prečo to všetko spomínam? Pretože si myslím, že atmosféra tých dní sa v istej modifikácii vrátila, resp. vracia. Však počítajme spoločne. V ´48 sa komunisti dostali k moci vďaka pocitu krivdy po zrade západných mocností v rámci „Mníchova". V ´68 nás zase zradili „naši bratia", keď nám nedovolili vybudovať socializmus s ľudskou tvárou. V ´89 konečne prišla sloboda, ale po krátkom čase sa opäť dostavil pocit krivdy. A čo dnes? Dnes mám pocit krivdy z ľudí, ktorým moji rodičia verili, že dokážu u nás vybudovať systém, ktorí bude spravodlivý k slušným ľuďom, ale skôr sa to podobá Zvieracej farme Georga Orwella. Ok, mnohí by mohli namietať, že sú krajiny, ktoré sú na tom horšie, iste, ale ako členovia európskeho priestoru by sme sa mali pozerať na tých pred nami a vziať si od nich to vyspelé a nie na tých za nami. Náročky hovorím o tom, vziať si to vyspelé, pretože nie všetko je správne, aj keď to robia vyspelé štáty. Ešte si dobre pamätám dobu, keď sme ako malé deti vzhliadali ku všetkému americkému ako k niečomu dokonalému a USA boli vnímané ako biblický Kanaán. Jednoducho stále nechápem, prečo si nedokážeme konečne sami vytvoriť systém, ktorý by bol hybridom toho, čo správne funguje vo vyspelých štátoch a zároveň by sme si ponechali to naše.

A tým sa dostávame k ďalšiemu bodu, ktorý ma napadol, keď som sa zamýšľala nad stavom našej spoločnosti. Niekto raz povedal, že na Slovensku je ten problém, že sme si nikdy nevytvorili vlastný politický systém, vždy ho k nám niekto „doviezol" a my sme ho okopírovali, ale nemysleli sme na to, že ako sa líšia jednotliví ľudia, tak sa líšia i národy, však keby to všetko bolo také jednoduché, každý štát by bol Švajčiarsko a všetci by sme boli šťastní. Ale čo s tým? Jeden návrh by som mala, ale nebude to trvať ani rok, ani dva, dokonca ani nasledujúce štyri, ale niekoľko generácii a možno sa toho ani vy ani ja nedožijeme. Radikálne zmeny systému to tu už bolo, naši rodičia a starí rodičia už prežili mnohé -izmy. Myslím, že nastal čas vybrať si z každého to pozitívne a vytvoriť hybrid, ktorí bude Slovákom šitý na mieru. Z minulého režimu by som si vybrala istoty a podporu odvetví, ktoré sú teraz na chvoste, kultúra, šport, školstvo, zdravotníctvo, z tejto doby by som si vybrala možnosť rozvíjať svoju individualitu, možnosť overovať si informácie a vytvárať si vlastný názor na základe necenzurovaných informácií. Samozrejme nový systém sa bude môcť presadiť len za predpokladu, že tí, čo sa dostanú „hore", nebudú vnímať svoje postavenie ako možnosť, čo najrýchlejšie sa „nabaliť", ale ako službu ľuďom, tým, čo ich zvolili. Utopistické? Áno a poriadne. Ale nejakú supervíziu mať musíme a ak ju začneme vštepovať nasledujúcej generácii ako čosi možné, tá sa k nej priblíži, dajme tomu o milimeter, ďalšia možno o centimeter a naše praprapraprapravnúčatá už snáď budú žiť v lepšej spoločnosti a budú sa čudovať, ako sme my mohli trpieť také neprávosti.

Takže suma sumarum, čaká nás ešte veeeľmi dlhá cesta, ale pokiaľ si stanovíme cieľ, ktorí bude náš a nenadiktuje nám ho nikto tretí, máme reálnu šancu ho dosiahnuť, postupne dôjde k pozitívnej zmene, ktorá však bude stabilná, pretože vznikne pomocou vlastnej inovácie a nasledujúce generácie si ju budú vedieť obhájiť, budú si vedomí, že robia A, aby dosiahli B a robia to preto, lebo chcú, nie preto, že im to nadiktoval Východ alebo Západ.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?