Najkrajší vinš

Autor: Katarína Berkešová | 14.12.2011 o 10:31 | (upravené 14.12.2011 o 11:55) Karma článku: 5,99 | Prečítané:  864x

Klaudia sa pozrela von. Snežilo. Uvedomila si, že ešte aj sneh je tu iný ako doma. Doma je krásne biely a vždy je ho všade aspoň dvadsať centimetrov, nie ako tu. Napadne pár vločiek, ktoré sa buď hneď roztopia, alebo ak sa nebodaj niektoré udržia po prvom dotyku so zemou, výfukové plyny áut ich hneď zafarbia do rôznych odtieňov sivej až čiernej.

Klaudia sa pozrela von. Snežilo. Uvedomila si, že ešte aj sneh je tu iný ako doma. Doma je krásne biely a vždy je ho všade aspoň dvadsať centimetrov, nie ako tu. Napadne pár vločiek, ktoré sa buď hneď roztopia, alebo ak sa nebodaj niektoré udržia po prvom dotyku so zemou, výfukové plyny áut ich hneď zafarbia do rôznych odtieňov sivej až čiernej. Sú to vlastne prvé Vianoce, čo bude tráviť mimo domova. Vlani skončila školu a konečne sa osamostatnila. Rodičia ju volali na sviatky na rodný Liptov, ale odmietla, chcela ich prežiť s priateľom, ktorý však už niekoľko dní plánuje Vianoce s celkom iným dievčaťom.

„To budú sviatky," povedala sama pre seba trochu podráždene. O takomto čase majú všetci napečené, ozdobený stromček, len ona má len poskladané umelohmotné čudo a okolo neho škatule s ozdobami, ani ich neotvorila. Na čo aj? Nezostane tu, domov nepôjde, nezniesla by súcitne pohľady príbuzných, ktorí jej už hádam aj chystali svadbu. Ale kam pôjde, ešte nevedela.

Začula zvonček pri dverách. „Nech je to ktokoľvek, pošlem ho kadeľahšie! O takomto čase majú byť všetci doma!"Keď otvorila dvere, jej plány zmizli ako gáfor, stálo tam totiž malé chlapčiatko s tak smutnými očami, že sa nezmohla na slovo.

„Dobrý deň," pozdravilo.

„Dobrý deň."

„Som Tadeáško Štefánik, bývame so starkou nad Vami. Poslala ma poprosiť Vás či nemáte požičať vanilkový cukor. Starká zabudla a obchody sú už zatvorené. Po Vianociach Vám to hneď vrátime."

„Ale iste, poď ďalej. Hneď ti ho prinesiem." Chlapčiatko poslúchlo, ale stále sa neusmialo. Vkĺzla do kuchyne a vybrala nádobu s pochutinami, stále však rozmýšľala, prečo je Tadeáško taký smutný, vari sa neteší na Vianoce? To nie je možné, všetky deti milujú Vianoce.

„Tak tu je. Chystáte sa piecť?"

„Ďakujem. Áno. Dovidenia."

Keď si večer líhala do postele nemohla zaspať, stále mala pred očami tie smutné oči.

Na druhý deň, sama nevedela prečo, ozdobila stromček, však bol aj najvyšší čas, bol Štedrý deň. Pustila si koledy a rozhodla sa upiecť si aspoň nejaké keksíky, ktoré bude chrumkať pri obľúbených televíznych rozprávkach. Zvonku zrazu počula sirénu záchranky, pozrela sa cez okno a zistila, že idú k niekomu z ich vchodu. Vybehla na schodište a uvidela Tadeáška, ako naviguje záchranárov, aby išli pomôcť starkej, vraj odpadla. O chvíľu ju už niesli na nosidlách do sanitky.

„Máš ku komu ísť, kým bude starká v nemocnici?" spýtal sa lekár.

Tadeáško pokrútil hlavou. Klaudii až srdce stislo.

„Pán doktor," sama sa čudovala, keď začula svoj hlas, „ak dovolíte, vezmem si ho zatiaľ k sebe, bývam v byte pod nimi, večer by som zavolala, ako sa darí pani Štefánikovej."

„Poznáš túto pani? Môžeš u nej zostať?" Tadeáško prikývol. Klaudia vybehla hore, vzala kľúče od bytu Štefánikovcov, zavrela za sebou a vzala chlapčeka za ruku. Keď sa rozlúčili s lekárom, zišli do jej bytu. Maličký si bez slova sadol na stoličku a položil si hlavu do rúk opretých lakťami o stôl. Klaudia chvíľu hľadala slová, ale potom skúsila začať rozhovor.

„Vieš, pôvodne som nechcela mať štedrovečernú večeru, takže nemám nič sviatočné uvarené."

„To nevadí, starká niečo prichystala, môžete vziať to naše a ja aj tak nie som hladný," povedal bez toho aby sa pohol.

„A čo ti prinesie Ježiško?"

„Nič."

„Ale to hádam nie, určite si poslúchal, tak na teba určite nezabudne."

Mykol plecami. „Ale k chudobným Ježiško nechodí."

Klaudia sa zasekla, nevedela, čo má povedať ďalej, vycítila, že chlapček, ktorý sedí pred ňou, nie je obyčajným chlapcom a začínala tušiť dôvod smútku v jeho očiach.

„Poď. Vybehneme k vám po to jedlo." Bez slova vyšli z bytu. Odomkla, až teraz si uvedomila, ako skromne je byt zariadený, všade však bolo čisto. Vošla do kuchyne, kde bolo vysmažených zopár rybích prstov, trošku zemiakového šalátu a jeden koláč. Prsty vložila do sáčku, ktorý položila na utierkou prikrytý plech, ten vzala do jednej ruky a do druhej vzala misku so šalátom. Až teraz zistila, že Tadeáško nie je pri nej, položila teda všetko znovu na stôl a zamierila k detskej izbe. Zastala vo dverách. Uprostred izby stál kufor, kde boli zjavne Tadeáškove veci, teda oblečenie a on tam teraz dokladal hračky.

„Myslíte, že u Vás zostanem celé Vianoce?"

„Je to možné."

„Tak si k Vám vezmem už aj kufor."

„Dobre, niekam cestuješ?"

Pokrčil plecami.

„A kam?"

„Do detského domova," a len tak, akoby pre seba dodal, „starká už nevládze."

Mala pocit, že sa zadusí, ešte včera si myslela, že má najhoršie Vianoce na celom svete a len o poschodie vyššie býval chlapček, ktorému sa rúcal počas týchto Vianoc celý svet.

V ten večer sa ešte dlho prehadzovala v posteli. Tadeáško už spal vo vedľajšej izbe, ale Klaudia nevedela zaspať. Bolo jej toho chlapčiatka jednoducho ľúto, ale nevedela prísť na to, ako mu pomôcť.

Dívala sa zvonku cez okno do miestnosti. V rohu stál veľký ozdobený stromček, na stole kopa jedla a pomaly sa ľudia schádzali k štedrovečernému stolu, zo všadiaľ sa ozýval smiech a koledy.

„To je zvláštne, ten muž vyzerá ako môj otec pred pätnástimi rokmi a tá žena ako mama, ale veď to sme my, teda boli sme."

„Niečo sa ti nezdá?" začula za sebou hlas. Obzrela sa, ale oslepilo ju silné biele svetlo, takže nevidela nikoho.

„To sú tvoje najkrajšie Vianoce, pamätáš? Boli ste celá rodina u starkých na východe a dostala si tú veľkú porcelánovú bábiku, po ktorej si tak túžila."

„Amália. Pamätám si na ňu, aj na starkých, boli to naše posledné spoločné Vianoce, potom rok po roku umreli. Ale čo to má znamenať?!"

„Pozri sa cez vedľajšie okno."

Klaudia poslúchla. Cez sklo uvidela skromne zariadenú izbu s malým stromčekom v rohu, ale niečo tam chýbalo. Všade bolo ticho. Po chvíli Vošiel do izby asi dvojročný chlapček a za ním staršia žena, v rukách mala misu, zjavne s polievkou.

„Ale veď to je Tadeáško a kde sú darčeky a vianočné jedlá?"

„Nikde."

„Ako nikde?"

„Tadeáško iné Vianoce nezažil, rodičia umreli pri autonehode, keď mal tri mesiace a starká si nič veľké nemohla dovoliť. Bola rada, keď sa jej podarilo čosi upiecť a uvariť niečo, čo sa aspoň podobalo na štedrovečernú večeru."

„To nie je fér."

„Tak to zmeň."

„Ale ako?"

„Porozmýšľaj, prídeš na to."

Zobudila sa. Pozrela na hodiny, bolo osem. Z vedľajšej izby počula detský hlások. Prehodila si župan a cez poodchýlené dvere sledovala Tadeáška, ako recituje: „Na Vianoce Ježiško narodil sa nám malý, v jasličkách tu pred nami leží chudobný a nahý. Ohrejme ho našou láskou, odejme dobrými skutkami, aby sa aj celý svet stal lepším spolu s nami. On sa nám za to bohato odvďačí, v Novom roku zdravie, šťastie a pokoj nám dožičí."

„To je krásny vinš, naučila ťa ho starká?" Obzrel sa a prikývol.

„Mala by som sa ti zaň nejako odmeniť, čo by si povedal na výlet?"

„Výlet? A kam? A čo starká?"

„Áno, výlet, niekam, kde je o takomto čase toľko snehu, že široko- ďaleko nevidíš nič iné len bielobu. O starkú sa neboj, včera som volala do nemocnice, už jej je lepšie, o pár dní ju pustia, tak čo?"

„Dobre."

Klaudia vzala mobil, vytočila číslo a priložila si ho k uchu: „Mami? Tak my by sme dnes predsa len prišli, nie Ivan nepríde, lebo som nebola tá pravá, starám sa teraz pár dní o malého suseda, má päť, môžeme teda prísť? Ok, o hodinu nám ide vlak, poobede sme v Mikuláši, mohol by po nás niekto prísť? Super, teším sa ešte ti brnknem, keď budeme blízko, ahoj."

Ani sa nenazdala a už sedeli vo vlaku. Tadeáška sledovanie krajiny a pravidelný zvuk pohybujúceho sa vlaku tak zmohli, že zaspal. Hlávku si položil do jej lona a ona mu samovoľne začala hladiť vlásky. Až teraz si spomenula na sen z dnešnej noci, akoby ona mohla zmeniť to, čo ho čaká? Veľmi by chcela, ale nie je všemohúca.

V Mikuláši ich už čakal odvoz, prišiel Klaudiin švagor.

„Ahoj Dominik."

„Ahoj švagrinká, predstavíš nás?"

„Prepáč, toto je môj sused Tadeáško."

Podal mu ruku: „Ahoj, vítam ťa tu, ja som Dominik."

„Dobrý deň, ja som Tadeáško Štefánik."

Nasadli do auta a o chvíľu sa už vítali s celou Klaudiinou rodinou, rodičmi, sestrou, bratom a ich polovičkami, dokonca s najmenším prírastkom, štvortýždňovou Dominikou, dcérkou Klaudiinej sestry Kataríny.

„Poďte sa pozrieť, čo vám Ježiško priniesol." Klaudia bez váhania podišla k stromčeku a vzala si svoj darček, začala ho rozbaľovať, keď zbadala Tadeáška, ako smutne stojí vo dverách, už- už ho išla zavolať, ale jej mama ju predbehla.

„Tadeáško, poď aj teba tu čosi čaká."

„Mňa? Ale veď za mnou Ježiško nechodí."

Vtom všetci stíchli, pozreli na Klaudiu, bolo jasné, že všetkým stislo srdce a hrča v hrdle im nedovoľovala vydať, čo i len hláska. Tadeáško rozbalil svoj balíček, v ktorom mal plyšového psíka, Klaudii sa zazdalo, že konečne zazrela úsmev na jeho smutnej tvári, dal mu meno Bim, podľa jedinej knižky, čo mali a z ktorej mu starká každý večer čítala. Ani sa nenazdali a deň sa začal chýliť ku koncu, Klaudiini súrodenci sa pobrali domov a ona začala aj s mamkou upratovať, ocino s Tadeáškom si zatiaľ pustili rozprávku, práve v televízii bežal Mrázik.

„ Pozri akí sú z nich kamaráti," ozvala sa mama, „otcovi chýba takéto väčšie dieťa v dome, Dominika je ešte maličká a otec by mal rád parťáka na tie jeho srandičky. Malý by sem zapadol."

Klaudiu zamrazilo: „Mami, musím sa s tebou porozprávať."

Keď sa vrátili na Štefana z Liptova, Tadeáško bol ešte smutnejší ako pred tým, hoci u Klaudiiných rodičov pookrial. Na druhý deň ráno ktosi zazvonil pri dverách. Bola to sociálna pracovníčka, ktorá prišla pre Tadeáška. Klaudia mu pomohla s kufrom, bez slova sa obliekol, vzal si do ruky Bima a šiel mlčky za sociálnou pracovníčkou. Keď naložili do auta Tadeáškov kufor, čupla si k nemu a kvôli hrči, ktorú cítila v hrdle mu takmer sipotom povedala: „Maj sa tam dobre a ak môžem, prídem ťa pozrieť, možno aj so starkou, keď sa vráti, dobre?" Stále mlčky pozeral do zeme, ale prikývol, keď nasadli do auta a pomaly sa pohli, Tadeáško sa otočil k zadnému oknu a kýval jej až kým im nezišla z dohľadu. Keď vyšla hore, pomaly za sebou zatvorila dvere a konečne mohla uvoľniť plač, ktorý v sebe dusila.

O pár týždňov, keď sa vrátila od Tadeáška, našla v schránke list, doma ho trasúcimi rukami otvorila. Keď ho prebehla očami, vydýchla si a popri úsmevu sa po jej tvári začali kotúľať slzy radosti. Rýchlo vybehla o poschodie vyššie, aby sa s tou dobrou správou mohla pochváliť starkej Štefánikovej, ktorá sa medzi časom vrátila z nemocnice a veľmi ju trápilo, že sa musela vzdať svojho vnuka. Po ceste však ešte stihla povedať do mobilu: „Mami, vyšlo to!"

Na druhý deň sa Klaudia skoro ráno vydala už za tie týždne známou cestou, dnes jej však ubehla veľmi rýchlo, mala pocit, že môže lietať.

„Dobrý deň. Je tu Tadeáško?"

„Dobrý deň, hneď Vám ho zavolám. Tak kedy?"

„Už čoskoro, práve mi prišlo predbežné rozhodnutie."

„Tak gratulujem, však už bolo na čase."
„Ahoj."

„Ahoj."

„Mám pre teba prekvapenie. Vieš, vtedy na Vianoce som ti nepovedala celú pravdu, ten vinš nebol krásny, ale najkrajší, aký som kedy počula. A tak som si povedala, že by si mi ho mohol recitovať každé Vianoce, teda ak by si chcel a ostatné dni by si mohol bývať tiež so mnou, čo ty na to?"

Prvýkrát ho videla skutočne sa usmiať, konečne niečo premohlo ten strašný smútok v jeho tváričke, rozbehol sa k nej, zohla sa, aby ju mohol objať, a v tom objatí obaja pochopili, že žiadne Vianoce už nebude ani jeden z nich sám.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?