Nie je to vždy tak

Autor: Katarína Berkešová | 12.12.2011 o 20:57 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  105x

„Thomas, prineste mi, prosím, ešte moju aktovku, zabudol som si ju v pracovni, je tu už taxík?" zakričal starší muž od vchodových dverí svojho veľkého domu, kde si práve obliekal zimný kabát.

 

„Thomas, prineste mi, prosím, ešte moju aktovku, zabudol som si ju v pracovni, je tu už taxík?" zakričal starší muž od vchodových dverí svojho veľkého domu, kde si práve obliekal zimný kabát.

„Nech sa páči pane, taxík práve dorazil."

„Áno, snáď mám všetko, letenka, peniaze, telefón, všetko podstatné... Ak mi bude niekto volať, alebo čokoľvek chcieť, nech príde alebo zavolá po sviatkoch, číslo k synovi nikomu nedávajte, chcem Vianoce prežiť bez práce a naplno sa venovať vnúčatám. Dovidenia Thomas!"

„Dovidenia, pane!"

Dvere domu sa zavreli a muž vykročil k taxíku, skôr ako nasadol, oprášil zo seba veľké snehové vločky, ktoré v New Yorku padali už druhý deň.

„Upozornenie pre pasažierov letu do Washingtonu DC. Kvôli zlým poveternostným podmienkam sa let odkladá na neurčito. Opakujem, let do Washingtonu DC sa kvôli zlým poveternostným podmienkam odkladá na neurčito, prosím, zostaňte všetci v areáli, budeme vás priebežne informovať o zmene situácie."

V čakárni pre spomínaný let zaznel šum, všetci boli nervózni, podráždení a začali pobehovať sem a tam.

„Haló? Ahoj. Odložili nám let, neviem kedy dorazím do DC. Neviem, preložili ho na neurčito. Dúfam, že na dni sa to rátať nebude. Prosím? Nie, nemusíte pre mňa chodiť, určite to čoskoro odletí. Tak dobre, ale buďte opatrní, teším sa, ahoj." muž sklopil svoj mobil a vložil si ho do vrecka svojho zimného kabáta.

„Niekto si vie zabezpečiť odvoz!" ozvala sa staršia pani v kožuchu.

„Prepáčte, ale do toho vás nič nie je."

„Samozrejme, myslíte si, že keď máte peniaze, môžete kohokoľvek využívať a rozkazovať, čo má robiť."

„Madam prestaňte!" zaplietol sa do rozhovoru ďalší muž so šedou čiapkou na hlave. „Cestujete pracovne, pane?"

„Nie, na sviatky k synovi."

„Tak to sme na tom podobne, len tieto sviatky budú trochu iné..."

„Iste, vy sa tu sťažujte, Vás vlastný syn nevyhodil spred dverí, vraj nechce doma hriechy, samozrejme, že ich má, keď si vzal takú niktošku a teraz ho ona štve proti mne, vraj so mnou nie je rozumná reč..." prerušila svoj monológ pani v kožuchu a vytiahla vreckovku, ktorou si utierala neviditeľné slzy.

„Čo sa deje, pane?" opýtal sa muž pána v šedej čiapke.

„Viete mám jediného syna, vždy sme sviatkovali spolu, celá rodina. Tento rok chce sviatky spojiť so svojou svadbou. Lenže on to dievča pozná sotva pár mesiacov, prišla do štátov zo Španielska či odkiaľ, zoznámili sa na vysokej škole a vraj tu kvôli nemu ostane. Chcem mu to vyhovoriť, je to priskoro..."

„Priskoro," zasmial sa muž v kabáte, „viete, všetko je relatívne. A čo sa týka lásky, platí to dvojnásobne..."

Žena v kožuchu i muž v šedej čiapke na muža nechápavo pozreli.

„Ak dovolíte, máme trochu času, porozprávam vám jeden príbeh." Nikto nenamietal.

A tak začal.

Michael bol jedináčikom, matka mu zomrela keď mal sotva päť, takže si ju veľmi nepamätal, otec bol majiteľom úspešnej firmy a trávili spolu veľa času, po vysokej škole nastúpil v otcovej firme, aby sa zaučil, kým ju celkom preberie, čím sa jeho vzťah s otcom ešte utužil, teraz spolu trávievali skoro 24 hodín denne a vôbec im to neprekážalo. Michael odmalička trpel astmou. Aj kvôli tomu bol skôr utiahnutý a pôsobil staršie než jeho rovesníci. Pred pár rokmi však začal dostávať oveľa silnejšie záchvaty než obyčajne, a tak mu lekár odporučil zmeniť na čas podnebie. Otec mu teda prenajal apartmán na Sicílií, na skoro 4 týždne, v malom mestečku, kde žila asi tisícka obyvateľov a väčšinu zamestnával hotel. Keď dorazil na miesto, vyzeralo to, že bude 4 týždne leňošiť a potom sa vráti domov. Jednoducho normálna dovolenka....

„Dobrý deň, mal by som tu mať rezerváciu na meno Spelling. Michael Spelling."

„Dobrý deň, áno, je to tu, apartmán číslo 3, nech sa páči, tadiaľto."

„Ak budete mať chuť, môžete vyskúšať ponuku nášho baru, dostanete sa k nemu týmto chodníkom, vidíte, ten drevený domček so slamenou strechou."

„Áno vidím, ale asi ostanem verný minerálke."

„Ako myslíte, tak a sme tu, prajem Vám príjemný pobyt."

„Ďakujem."

 

„Dobrý deň, hľadáte niekoho?"

Michael sa obzrel, aby odpovedal, ale nevyšlo z neho ani hláska. Mal totiž pocit, že uvidel najkrajšie stvorenie na svete. Mala dlhé tmavé vlasy, zelenomodré veselé oči a nádherný úsmev. Zrazu si uvedomil, že ešte neodpovedal na otázku.

„Nie, len si obzerám pláž, je tu nádherne..."

„To áno, výhodou je, že sem nechodí veľa ľudí, všetci turisti sa zdržiavajú južnejšie, je tam piesočná pláž, štrková sa im zdá nepohodlná, ale aspoň tu máte pri kúpaní súkromie..."

„Vyznáte sa, ste tunajšia?"

„Ako sa to vezme, moji rodičia tu vyrástli, ale odmalička žijem v Ríme, ale tu sme vždy trávili leto."

„Takže tiež turistka."

„Nie, pracujem v bare, odkedy naši umreli, musím si v lete zarábať na školu, starí rodičia by to nezvládli..."

„Prepáčte, nechcel som."

„To nič, nevedeli ste to." usmiala sa na neho takým spôsobom, že by jej zniesol nebo, Slnko aj Mesiac, keby ho o to požiadala.

„A čo vy? Dovolenka?"

„Áno, ale skôr by som to nazval liečebný pobyt. Lekár mi to odporučil na moje problémy s astmou."

„Chápem, tunajší vzduch robí divy. Oh, to už je toľko? Musím do práce, tak užite si to tu. Dovidenia."

„Ďakujem, dovidenia."

 

„Dobrý večer."

„Dobrý, tak ako dopadol prieskum pláže? Dúfam, že ste vyskúšali vodu. Dnes bola fantastická na plávanie."

„Sú tu naozaj krásne zákutia, ale do vody som sa zatiaľ neodvážil."

„Chyba, zajtra to musíte napraviť"

„Chiara, priprav mi dve mojjita." zakričal jeden z čašníkov obsluhujúci turistov na terase pri bare.

„Hneď to bude."

„Takže vy ste Chiara."

„Už to tak vyzerá, a vy?"

„Michael."

„Teší ma." a vystrela k nemu ruku. Zľahka ju chytil do svojej, oproti jeho bola malá a krehká, ale z jej priateľského stisku bolo cítiť silu, ktorá vyžarovala z jej vnútra a ktorú on tak úpenlivo hľadal.

 

Na druhý deň sám nevedel, prečo vstal tak skoro a vybral sa tým smerom, ktorým sa vybral, len v čosi dúfal. Uvidel ju hneď ako prišiel na pláž, v mori.

„Dobré ráno. Aká je voda?"

„Dobré ráno, výborná, poďte vyskúšať."

O chvíľu už plával smerom k nej.

„Máte pravdu, je vynikajúca."

„Vy ste mi neverili?" žmurkla na neho.

„Ale áno." ledva vykoktal.

„Aký máte dnes plán?"

„Chcel by som si prezrieť mesto, vedeli by ste mi niečo odporučiť?"

„Určite si pozrite kostol, architektonicky je to pomerne čistá gotika. A tiež sa poprechádzajte po meste, hlavne večer po námestí, má krásnu atmosféru."

„Dnes tiež pracujete?"

„Nie, dnes mám voľno."

„Hmm, bolo by to odo mňa veľmi trúfalé, keby vás poprosím, aby ste mi robili spoločnosť?"

„Trošku asi áno, ale rada Vám ukážem mesto, myslím, že sa tu celkom vyznám."

„Môžem Vás teda večer vyzdvihnúť, napríklad o ôsmej?"

„To bude fajn, tak dovidenia večer." odplávala k pláži, kde mala odložené veci. Michael za ňou chvíľu pozeral a potom začal plávať tiež k brehu, keď kráčal k svojmu apartmánu, stále neveril, že je to pravda.

 

„Dobrý večer. Ste presný."

„Dobrý večer, vyzeráte úžasne."

„Ďakujem."

Keď odchádzali, z okna ich pozorovala Chiarina spolubývajúca a s úsmevom sa uisťovala v tom, čo oni sami netušili. Však to, že si Chiara dve hodiny vyberala to správne oblečenie a jej izba vyzerá ako po výbuchu je úplne normálne, aj to, že ďalšie dve hodiny si upravovala vlasy a vymýšľala mejkap, je úplne bežné...

Michael s Chiarou si spoločný večer naplno užívali, prechádzali sa po starodávnom meste, rozprávali sa o svojich životoch, snoch, plánoch.

„Chcela by som raz viesť nadáciu, ktorá bude pomáhať postihnutým deťom začleniť sa do spoločnosti. Vezmite si, že hluchonemé deti sú rovnako inteligentné ako počujúce, ale majú to oveľa ťažšie, pretože znakovú reč vie len pár počujúcich..."

„Máte pravdu, mali by mať rovnaké šance."

„O čom snívate Vy?"

„Ja? Chcel by som viesť obyčajný život so ženou a deťmi."

„Myslím, že to sa Vám splní."

Keď sa spolu vracali nočným žijúcim námestím, Michael kúpil krásnu červenú ružu.

„Je pre Vás, ako poďakovanie za dnešný večer."

Chcela mu dať priateľský bozk na líce, ale v poslednej chvíľke sa premenil na vášnivý bozk, ani jeden sa mu nebránil, skôr naopak.

„Vieš od tej chvíle, čo si ma oslovila na pláži, nemohol som na teba prestať myslieť."

„Tak to sme na tom boli podobne, vždy keď som zavrela oči, videla som tvoj hlboký pohľad a chlapčenský úsmev."

 

Od toho večera trávili spolu každú voľnú chvíľu. Prechádzali sa po pláži, rozprávali, chodili na výlety po okolí a stále viac sa utvrdzovali v tom, že toto nie je letný románik.

 

O niekoľko dní sa konala slávnosť pri príležitosti päťstého výročia založenia mestečka. Michael s Chiarou sa dohodli, že pôjdu spolu na večierok, ktorý usporiada hotel na terase pri bare. Nikomu z prítomných neunikli ich zaľúbené pohľady, keď spolu tancovali ani ich smiech, keď oddychovali pri jednom zo stolov. Nie každému to však bolo po chuti, najmä manažérovi hotela, ktorý si neprial škandály a aféry medzi personálom a hosťami. Na druhý deň si Chiaru zavolal „na koberec".

„Dobrý deň."

„Dobrý deň, Chiara. Chcel by som s Vami hovoriť o včerajšku."

„Prosím."

„Viete, sme slušný hotel a neradi by sme tu mali škandál. Pokiaľ sa s pánom Spellingom chcete stýkať, prosím, ale robte to diskrétne, nechcem tu mať žiadny bulvár."

„Bulvár? Koho by zaujímal súkromný život amerického manažéra, ktorých je v USA tisíce ak nie milióny!?"

„Vy to nechápete." manažér otvoril zásuvku svojho písacieho stola a vybral odtiaľ najnovší výtlačok People a podal ho Chiare.

Na obálke bol odfotený Michael s dcérou nejakého miliardára, pod fotografiou boli palcové titulky: Miliardárska svadba na obzore?

Chiara zacítila, ako sa jej zahmlieva pred očami a zalieva ju studený pot. Najradšej by posledné dni vymazala a vyparila sa.

„Môžem si ten časopis vziať?"

„Iste."

 

„Chiara, Chiara, počkaj." Keď ju dobehol, pozrela na neho zaslzenými očami, pohľadom,  ktorý pochopil, ale nechcel si to priznať.

„Nechaj ma na pokoji, nechcem ťa už v živote vidieť! Ako som mohla byť taká naivná?! Verila som ti!"

„Čo sa stalo?"

„Čo sa stalo?! Ty sa opovažuješ tak hlúpo pýtať?! Toto sa stalo!" vrazila mu do rúk časopis a rozbehla sa preč. Pozrel na titulku a pochopil.

„Chiara, Chiara, je to inak." podarilo sa mu dobehnúť ju. Chytil ju za plecia a otočil k sebe.

„Počúvaj ma, áno v štátoch si myslia, že chodím so Sandrou McHarthovou, ale sme len priatelia a žiadne zásnuby sa neplánujú."

„To už vrav niekomu inému, myslela som, že si iný, ale bohatý synáčik si len chcel vyhodiť z kopýtka. Ale tak mi treba."

„To nie je pravda, nepovedal som ti, kto je môj otec, lebo som chcel, aby si ma brala takého aký som..."

„A aký si? Ja to neviem! Neviem, čo je pravda, lebo si mi klamal, nepovedal si mi, kto si. A vieš čo? Je to jedno. Zajtra odídem do Ríma, o týždeň mi končí zmluva, tak odídem skôr a ty o pár dní odchádzaš tiež, zbohom."

„Chiara..." ani sa neobzrela a bežala k chatkám personálu.

 

„Ahoj Gina, je tu Chiara?"

„Ahoj, nechce s tebou hovoriť, nechaj ju už, vytrpela si už dosť, nemyslíš?"

„Chcem jej to vysvetliť, neklamal som, naozaj."

„Pozri nechaj to tak, ak bude chcieť, príde sa rozlúčiť."

„Ale povedz jej, že som tu bol."

„Poviem."

 

„Chiara, nechcela by si si predsa len vypočuť, čo ti chce povedať? Možno v citoch naozaj neklamal."

„Neklamal v citoch?! Klamal, kým je a ja som sa zaľúbila do neexistujúceho človeka."

„Ako vieš, že neexistuje, možno práve tebe ukázal svoju pravú tvár. Skús sa vžiť do jeho pozície. Ak by si bola milionárka, vešala by si to chlapom na nos hneď pri zoznámení?"

„Počuj na koho si strane."

„Na nikoho, len nechcem aby si si raz vyčítala, že si si ho nevypočula. Vieš, ľahšie sa ľutuje a napráva, čo urobíš, ako čo neurobíš..."

Chiara sa pozrela na svoj polo zabalený kufor a vzdychla si.

 

„Dobrý večer, pán Spelling."

„Dobrý večer, prosím Vás, máte tu pohár vody?"

„Iste, nie je Vám dobre? Pán Spelling, pán Spelling, zavolajte niekto záchranku."

„Asi má záchvat, prehľadajte mu vrecká, snáď tam má svoje lieky..."

 

„Ahoj Giaccomo, nevidel si tu niekde pána Spellinga?"

„Ahoj Chiara, ty to nevieš?"

„Čo?"

„Včera, keď sa vrátil z prechádzky, dostal veľmi silný záchvat, odviezla ho sanitka. Chiara, kam bežíš?"

Nevydržala to bežala na pláž, kde sa pred troma týždňami prvýkrát stretli, v ruke držala kúsok jantáru, ktorý jej dal na slávnosti, vraj ho našiel na tomto mieste a musel prekonať tisícky kilometrov, aby sa k nim dostal. Tak ako on, aby sa dostal k nej. Naozaj to boli všetko klamstvá, vírilo jej hlavou, čo ak má Gina pravdu?

 

„Tak pán Spelling, ako sa dnes cítime?"

„Lepšie."

„To je skvelé, pôjdete teraz na chvíľu na čerstvý vzduch, tak poďme, pomôžem Vám posadiť sa do vozíka."

„Myslím, že to zvládnem po vlastných"

„Nie, nič netreba uponáhľať, dnes ešte pekne na vozíku."

 

O chvíľu už sedel na lavičke v nemocničnom parku, v ruke držal malú škatuľku. Kúpil ho pred pár dňami a dnes ju chcel požiadať, aby sa s ním vrátila do štátov. Teraz je to však všetko preč, práve sedí v lietadle a vracia sa do Ríma.

 

Zastala medzi stromami a ticho pozorovala ako sedí na lavičke. Vyzeral tak bezbranne, že mala čo robiť, aby sa nerozbehla objať ho. Namiesto toho však pomaly vykročila.

 

„Ahoj."

Mal pocit, že sníva alebo má halucinácie. Zavrel oči, potriasol hlavou, ale keď ich otvoril, stále tam stála.

Pochopila, usmiala sa na neho, sadla si a doplnila: „neodletela som, chcem vedieť pravdu."

„Pravdu?"

„Áno, pravdu. Pozri sa mi do očí a povedz mi, bol to len flirt?"

Pozrel sa na škatuľku a podal jej ju.

„Myslíš, že by som toto kupoval kvôli flirtu?"

Otvorila ju a neverila vlastným očiam.

„Chcel som, chcem ťa požiadať, aby si so mnou odišla do štátov. Ako moja snúbenica."

„Nie si do toho trošku hrrr?"

„Možno. Pozri, viem, že je to skoro, viem, že nám to nemusí vyjsť, ale tiež viem, že ak ťa nechám odísť, budem to do smrti ľutovať."

„Gina mala pravdu. Ľahšie sa ľutuje to, čo urobíš, ako to čo neurobíš."

„Gina?"

„Áno, včera tým argumentovala, aby som si ťa vypočula a vďaka tomu som tu, hľadala som ťa v hoteli, tam mi povedali, čo sa stalo a že si v nemocnici. Vyľakal si ma."

„Nuž, Gine budem musieť osobne poďakovať a svojej astme asi tiež."

„Nežartuj, naozaj som sa o teba bála."

Objal ju a pobozkal na vlasy.

„Vyzerá to, že moja astma má najmä psychické príčiny, takže ak budem v kľude, nemali by sa záchvaty objaviť."

Pritúlila sa k nemu.

„Dobre, tak, čo sa mňa týka, žiadne traumy ti už nespôsobím, sľubujem."

„Takže so mnou odídeš?"

„Vyzerá to tak."

„Tak teraz som najšťastnejší muž pod Slnkom."

Michael sa rýchlo zotavil a tak im zostalo ešte pár dní na vybavenie všetkého potrebného. Chiara si podala žiadosť o prestup na Newyorskú univerzitu a Michael zariadil všetko, aby doma čakali o jedného viac. Jeho otec nebol nadšený, ale Michael veril, že starý Arthur Spelling zmení názor, keď uvidí Chiaru.

 

„Otec, tu sme. Ahoj, tak toto je Chiara."

„Dobrý deň."

„Dobrý deň, teší ma."

„Takže kedy bude svadba, o týždeň? Zajtra?"

„Otec prestaň."

„Nie, najskôr o rok. Chcem do svadby doštudovať."

„No aspoň jedno ako- tak múdre rozhodnutie. Takže môžeme ísť."

„Neber si to tak, daj mu čas, aj pre mojich starých rodičov to bol šok."

„Lenže oni ti zaželali veľa šťastia, nesnažili sa ti úplne pokaziť radosť."

 

Starý Spelling nechcel o svadbe ani počuť, argumentoval tým, že sa ešte nepoznajú, je to skoro a podobne, jednoducho si partnerku svojho syna predstavoval inak.

„Otec, pochop, že sa ľúbime, chceme sa vziať."

„Ty to stále nechceš pochopiť, nie je pre teba."

„Nie je pre mňa?! Počúvaš sa?! A čo sme my? Novodobá šľachta?! Môžem si vziať len ženu s modrou krvou či čo? Pozri, svadba bude či sa ti to páči alebo nie."

„Dobre ale bezo mňa."

„Fajn, ak sa takto staviaš k mojej budúcej žene, asi bude naozaj lepšie, keď tam nebudeš a dávam výpoveď, po svadbe sa s Chiarou odsťahujem."

„Počkaj, komu dám do rúk firmu a kam sa chcete sťahovať?"

„Čo sa týka firmy, je mi to jedno a kam sa sťahujeme ťa nemusí zaujímať. Zbohom."

Toto Arthur Spelling nečakal. Stále si myslel, že nakoniec Michael dá na jeho argumenty, veď napokon tak to bolo vždy, prvýkrát sa Michael vzoprel jeho želaniu a vyzeralo to, že to definitívne pochovalo ich vzťah.

 

„Ahoj zlatko, robím tuniakové sendviče, dáš si?"

„Ahoj, neskôr."

„Čo sa stalo?"

„Máš tu niekde zoznam hostí na svadbu?"

„Áno, tu je."

„Tak tam škrtni jedno meno."

„Ktoré?"

„Arthur Spelling."

„Tvojho otca?"

„Áno."

„Počkaj, to nejde, je to tvoja jediná rodina, sám si vravel, že ste si blízki."

„Tak to už zdá sa neplatí. Prosím ťa mám tu ten sprej na astmatické záchvaty? Nie je mi dobre."

„Iste. Tu je. Otvorím okno."

Chiara pochopila, že Michael práve prešiel križovatku, kde si mal vybrať medzi otcom a ňou  a jeho voľba práve pochovala vzťah s človekom, ktorý mu bol skoro tridsaťpäť rokov najbližšou bytosťou. Ako sa na neho dívala, bezmocného, sediaceho v kresle, pocítila túžbu objať ho ako vtedy, keď ho pozorovala v nemocničnom parku. Podišla bližšie ku kreslu a zozadu ho objala.

„Ešte môže zmeniť názor."

„Už nie, poznám ho toto je definitívne," na chvíľku sa odmlčal, „dnes si mala vyberať servis na svadobnú hostinu, našla si niečo?"

Nechcela ho viac trápiť a tak pristúpila na zmenu témy: „Áno, budeme mať klasické biele taniere s ružovým ornamentom uprostred."

„To je skvelé." smutne sa na ňu usmial a pobozkal jej ruku.

„Vieš čo, zabudla som, že som sa dohodla so Susan, že dnes sa stretneme ohľadom návrhu šiat, o dve hodinky som späť."

„Môžeš jej zavolať a preložiť to."

„Iste, ale nechcem to už odkladať, ktovie, koľko tých návrhov ešte zmeníme."

„Tak dobre, daj si pozor."

„Neboj, vezmem si taxík, pa."

 

O pár minút taxík zastavil pre obrovským domom. Chiara chvíľu váhala, ale nakoniec sa nadýchla a energicky vystúpila do daždivého večera.

„Dobrý deň, želáte si?"

„Dobrý deň, chcela by som hovoriť s pánom Arthurom."

„Ľutujem, ale dnes už nikoho neprijíma."

„Ale mňa prijať musí, povedzte mu, že sa jedná o jeho syna, povedzte, že je tu Chiara."

„Nikam nechoď, som tu." ozvalo sa zo schodov

„Prosím."

„Tak vravte, čo máte na srdci?"

„Pán Spelling, nemôžete bojkotovať našu svadbu."

„Ja ju nebojkotujem."

„Ale áno. Pozrite, ja viem, že Michael je váš jediný syn, a že ste si jeho manželku predstavoval inak, ale všetko ovplyvniť nemôžete."

„Obávam sa, že sa zbytočne namáhate, dnes mi bolo povedané, že nie som na svadbe vítaný."

„To nie je pravda, Michael Vám to povedal, pretože ste ho nútili vybrať si medzi vami a mnou, ale i keď si naoko vybral mňa, z týchto dvoch možností si nedokáže vybrať, pretože oboch nás ľúbi a kohokoľvek z nás dvoch stratí bolí ho to rovnako. Pán Spelling myslite si o mne, čo chcete, ale neubližujte Michaelovi. Hoci si to nechcete pripustiť, dobre viete, že nás niečo spája. Obaja ľúbime Michaela a chceme, aby bol šťastný."

„Čo mám teda podľa Vás urobiť?"

„Zájdite za Michaelom, pokojne sa s ním porozprávajte a príďte na našu svadbu."

„Dobre, porozmýšľam. Ešte niečo."

„Áno?"

„Poslal Vás Michael?"

„Nie, prišla som sama a pokiaľ to bude možné, chcela by som aby to zostalo medzi nami."

 

„Otec, prišiel si mi zase vyhovárať svadbu?"

„Nie, prišiel som sa ti ospravedlniť."

„Čo tak zrazu?"

„Včera bola za mnou Chiara, nechcela, aby som ti to povedal, ale mal by si to vedieť."

„Tvrdila, že ide ku kamarátke, kvôli svadobný šatám."

„Klamala, aby si jej to nevyhovoril. Musím ti povedať, že som sa asi mýlil a už chápem, prečo ju tak ľúbiš."

„Ale čo."

„Hovorila veľmi otvorene, priamo a bolo cítiť, že silu čerpá z presvedčenia, že to, čo robí je správne. Povedala mi, že si o nej môžem myslieť čokoľvek, ale jedna vec nás spája. Obaja ťa ľúbime a chceme, aby si bol šťastný. Takže ak ťa svadba s Chiarou urobí šťastným, mali by ste sa vziať."

„Budem šťastný, ak budeš na tej svadbe spolu so mnou. Vždy si stál pri významných okamihoch môjho života, tak prečo to teraz meniť?"

„Prídem a rád."

 

„A tak vyhlasujem manželstvo Michaela a Chiary za právoplatne uzavreté. Môžete pobozkať nevestu."

 

„Teraz sólo pre ženícha a nevestu, prosím mladomanželov, aby prišli na parket."

„Spomínaš si, keď sme sa na našej prvej prechádzke rozprávali o našich snoch?"

„Áno."

„Tak ten môj sa z časti splnil a na zvyšku popracujeme."

„Hmm, myslím, že nebude treba."

„Prosím?"

„Nebude treba, predvčerom som bola u lekára a prezradil mi malé tajomstvo, ktoré som si nechala pre teba ako svadobný dar. Približne o šesť mesiacov nás bude o dvoch viac."

„Čože?!"

„Posnažil si sa, čakáme dvojičky."

„Naozaj?"

„Áno."

Michael sa rozbehol k mikrofónu.

„Vážení, práve som sa dozvedel úžasnú novinu, Chiara a ja čakáme dvojičky."

Za potlesku svadobčanov sa k nej vrátil a pobozkal ju.

„Dovolíš?"

„Iste."

„Drahá Chiara, chcel by som sa ti poďakovať sa mňa i za Michaela. Za mňa, že si mi vrátila syna, ktorého som skoro vlastnou vinou stratil a za Michaela, že ho robíš šťastným, ďakujem."

Pobozkala ho na líce. „Viete, môj otec tu žiaľ nie je a starký nemôže tancovať. Zatancovali by ste si so mnou rodičovský tanec?"

„Rád."

 

„Pekná rozprávka." ozvala sa dáma v kožuchu.

„Prepáčte pane, ale je to fakt nereálne." pridal sa muž v šedej čiapke.

„Iste, prepáčte mi vy, nestihol som sa vám predstaviť. Som Arthur Spelling, áno presne ten z príbehu."

„Chcete tým povedať..."

„Áno, mám syna Michaela, nevestu Chiaru a dve krásne vnúčatá Arthura Paola a Sarah Angelu, pomenovali deti po rodičoch, no a tretie vnúča na ceste."

„A čo ste nám tým chceli povedať."

„Že vy pane by ste si mali trochu viac veriť, syna ste vychovali a skúste mu dôverovať, že si vybral správne. A vy madam skúste byť tolerantnejšia, predpokladám, že s nevestou Vás toho dosť spája. Obe predsa ľúbite Vášho syna, nie?"

„Asi máte pravdu."

„Ale Váš syn aj tak odišiel."

„Áno, ale až pred dvoma rokmi, keď mali dvojčatá tri roky a firmu sme rozšírili aj do Washingtonu, potreboval som niekoho spoľahlivého, kto bude riadiť tamojšiu pobočku. Ale trávime spolu všetky sviatky raz v New Yorku a raz vo Washingtone."

„A už prišli."

„Otec, rád ťa vidím."

„Aj ja teba synček. Chiara, ahoj, tak kedy to bude?"

„Ahoj, no čoskoro, vraj o dva týždne."

„Starký, starký,.."

„Aaaa, tieto veľké deti sú čie."

„Tvoje starký, tvoje!"

„Tak poďte sem nech si vás vyobjímam."

„Však u nás dlho zostaneš starký."

„Pár týždňov."

„Jupíííííí."

 

„Mami, mami, vráť sa so mnou, veď je to nezmysel, aby si Vianoce trávila na letisku."

„Ale čo Jennifer?"

„Ona ma sem poslala, si predsa moja mama, musí ťa akceptovať."

„Tak poďme, dlžím jej ospravedlnenie."

„To som rád, snáď konečne začnete spolu vychádzať."

„Budem sa snažiť."

 

„Ahoj, volám ti z búdky na letisku, áno je tu zlé počasie. Vieš čo, nepriletím. Nie, nie je to potrebné. Nie, nehnevám sa, len som ti chcel povedať, že vás oboch teda na Vianoce čakáme. Áno aj Lupitu. Žiadna zmena, len som si uvedomil, že nás s Lupitou toho asi dosť spája. Tak sa tešíme, ahoj."

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?